Ja mama

Mam neskutocne zle obdobie. Bola som s malym pat dni v nemocnici, ale musela som odist a jeho nechat tam este vraj na tri dni... Ani som nechcela, ale crevna chripka a oslabenie ma donutili.
Pridem domov a tu ma okrem maminy ani nik neobsluzil, ved viete cajik tabletku. Moj muz je jednoducho ignor.
Som zufala... strasne, aj z neho aj z toho ze som dieta nechala v nemocnici...

Tak toto som našla na internete ako vtip, ale vôbec mi to nepripadalo smiešne. Skôr ma to prinútilo zamyslieť sa nad tým, čo za perly púšťam z úst. Žiaľ vo väčšine výrokov som sa našla. A čo vy?

Moja mama ma naučila oceniť dobre vykonanú prácu:
- Ak sa chcete navzájom pozabíjať, urobte to láskavo na dvore, práve som poupratovala!

Moja mama ma naučila náboženstvo:
- Modli sa, aby to z toho koberca zišlo dole.

Moja mama ma naučila logicky myslieť:
- Prečo? Pretože som to povedala!"

Moja mama ma naučila predvídať:
- Skontroluj si, či máš čisté prádlo. Čo keby ťa zrazilo auto?"

Baby ( a chlapi samozrejme ) - stáva sa to aj Vám?
Asi z tej MD mi odumierajú bunky, alebo čo, ale ja mám pocit, že mi "vynecháva RAMka".
Minule som chodila ako "..." po byte a hľadala som mobil, muža som si dovolila vyrušiť od hier na PC či ho náhodou nevidel, malý nerobil žiadne Halo HAlo - tak ho nemal ....
No chodila som chodila ... už som rozmýšľala, kde mi vypadol a samozrejme som to všetko kometovala kamoške CEZ TELEFÓN - tá chytila asi najväčší záchvat smiechu vo svojom živote a utrúsila ... že nie som normálna
A podobné veci sa mi stávajú bežne ...

Môj syn má dva roky a minulý týždeň,ako sme tak pri sebe ležali,som pocítila úžasnú túžbu strčiť ho spať do brucha. Ešte nikdy som to tak silno necítila-objatie je proste málo! Poznáte? Asi hej a ja sa hanbím,že takto to cítim až po 2 rokoch. Ale fakt ho ľúbim-nevolajte sociálku!

No snáď sa mi to prepečie. Musím sa s vami podeliť. V úvode knihy Spoveď zlej matky sa píše:

"Mať deti je trochu ako montovať obývaciu stenu z Ikey. Začínate pozorným pohľadom na obrázok a chcete mať istotu, že to urobíte perfektne. Potom vybalíte všetky kúsky a zistíte, že je to o čosi komplikovanejšie, než ste mysleli. Začnete dávať na miesto skrutky a kolíčky a onedlho ste v koncoch. Čoraz unavenejších a zmätenejších sa vás postupne zmocňuje úzkosť, hnev a potom panika. Nakoniec to nejako zbúchate dokopy, schováte nepoužité kúsky a budete dúfať, že sa to monštrum nezrúti, práve keď bude niekto nablízku."

Túto stránku našiel môj manžel, keď blúdil netom.......
Ale musím povedať, že ju našiel v tom správnom čase - keď ma moje myšlienky dobehli a skúšajú ma predbehnúť a poraziť.......
Som doma skoro 2 roky, sú to tie najkrajšie roky v mojom živote aj keď občas boli dosť dramatické dni, kedže môj synátor sa asi vo všetkom vymyká normám, tabuľkám a neviem čomu ešte.....
Začnem pekne od začiatku ..... pôrod ako "sviňa" - depku z neho mi zmiernil iba pohľad na úžasného a vytúženého syna.... Spánok môjho syna sa od začiatku vymykal normám, ale mala som jedno obrovské a jedinečné šťastie - mala som vždy dosť mlieka a v kojení som sa doslova vyžívala - kojenie som proste milovala, takže nebol problém keď sa môj synátor budil na hlad pomaly každú hodinu .... Jedine, kde sa to prejavilo - bola únava a tá sa nabaľovala, kopila ... Prišli zúbky.... o každom jednom by sme vedeli rozprávať a kedže naše babky a dedkovia majú radšej niečo iné ako svojho vnuka, tak sa únava nakopila u nás oboch - bála som sa, že sa manželovi niečo stane v práci, kedže sme boli permanentne unavení... Ani sme si syna vychutnať poriadne nevedeli....