Už som písala o tom ako som sa vysporadúvala s tým, že sa to vôbec stalo, už som písala o problémoch so systémom, zdravotníctvom...
Už som písala o tom, ako moc je dôležité, ak chceme dať človeku šancu žiť, po mozgovej príhode a nie hniť na posteli, aké je dôležité venovať sa tomu človeku každý jeden deň...
Prešlo 6 mesiacov...6 mesiacov prešlo od vtedy, čo otca postihla mozgová príhoda.Šesť mesiacov prešlo od vtedy, čo nám bolo oznámené že otec ostane doživotne ležiaci, s absolútnou stratou reči, bez pohnutia.Šesť mesiacov prešlo odvtedy, čo nám bolo oznámené, že v dôsledku tak mohutného poškodenia mozgu, šanca na zlepšenie nie je...
Ale ja som verila
Viera v to, že bude lepšie a sila bojovať za to lepšie, to bolo to jediné čo som mala v rukách
Na prstoch jednej ruky sa dajú spočítať dni, kedy som za tých šesť mesiacov s otcom necvičila, nemasírovala ho...
Každučký deň som chodila za ním do nemocnice, každučký deň som jazdila hodinu do doliečovacieho zariadenia a hodinu nazad, z jediného dôvodu, aby som dala šancu človeku žiť.
Aj hádať sa, aj kričať bolo treba, aj cez bolesť, aj cez slzy...aj keď som nevládala, aj keď nevládal on...každý deň hýbať rukami, nohami, aby si mozog uvedomil že to všetko má nastarosti on...
Mozog je ale úžasný
Funkcie, ktoré ovládala poškodená časť, dokáže do istej mieri prevziať zdravá časť...len mu to treba pripomínať neustálym cvičením a mozog si už cestu ku tej končatine nájde, aspoň sa o to pokúsi
Po šiestich mesiacoch otec prejde asi pätnásť, dvadsať metrov s tým, že sa ma drží za ruku.Nedržím ja jeho, drží sa ma on
Kostrbato, pomalinky, niekedy spraví krok dvakrát tou istou nohou bo mozog zabudne že má použiť druhú...ale otec prejde, chodí...kúsok ale chodí...nehnije na posteli tak, ako mu bolo prognozované...
Dobrý deň, ďakujem, zhasni, zavri, vieš čo ti poviem, čau, nashledanou, to sú slová, ktoré už sám používa...človek s úplnou stratou reči...
Narátať do desať, povedať dni v týždni, zopár nadávok, príslovia a porekadlá, to sú veci, ktoré dokáže hovoriť...človek s úplnou stratou reči...
Za pol roka sme spolu dokázali urobiť z ničoho, život
Ide to...a dá sa to...aj pri stavoch označených - bez šance...
Je len na vás, na rodine, ako človek, po ťažkej mozgovej príhode bude napredovať alebo bude doslova hniť na posteli...
Ale...po tom, čom prežila, si nedovolím ani jedného človeka odsúdiť, ak sa rozhodne neobetovať svoj život, pre život niekoho iného...
Hrubé slovo?Obetovať?Nie, vôbec to nie je hrubé slovo...prísť, cvičiť, masírovať, chodiť, rozprávať a pri tom všetkom máte denno denne na očiach ďalších chorých, v oveľa horšom stave...prebaľovať, umývať...vystierať prsty keď kričí od bolesti a bráni sa...vadiť sa lebo on už nevládze ale vy viete že musí, inak sa nepostaví nikdy...po tomto denno dennom boji, už nemáte chuť a silu na kamarátov a ich "starosti" s odlomeným nechtom alebo nabúraným nárazníkom, už nemáte chuť riešiť kde, kto s kým a kedy...po tomto všetkom sa ponáhľate osprchovať, pretože ste napáchnutí močom z prebaľovania a zničení tým, čo všetko musí váš mozog spracovať...a ešte máte svoje deti, svoje rodiny...
Po tomto všetkom, si nedovolím odsúdiť ani jedného človeka, ktorý pomoc chorému jednoducho nezvládne.Ja som dosť silná, nie, nechválim sa, len konštatujem, ale toto všetko aj so mnou zamávalo tak, že som vyhľadala psychologičku
nieee, nehanbím sa za to...
Musíte si byť vedomí toho, že to, čo pre svojho rodiča robíte, robíte len preto, že chcete.Žiadna morálna ani iná povinnosť tam nie je.Je v tom len vaše chcenie, vaša ochota obetovať čas, energiu, obetovať svoj vlastný súkromný život.Až vtedy, keď z toho celého vynecháte morálnu povinnosť, až vtedy sa vám začne ľahšie dýchať, až vtedy si skutočne uvedomíte, že to, čo robíte, robíte len preto, že chcete a kedykoľvek s tým môžete prestať.Až zistenie, že nie ste viazaní ničím, až to zistenie znamená - pomôžem, lebo chcem.
Neviem čo všetko ešte dokážeme s otcom, kam sa až posunieme ale ja pomôžem, lebo chcem
Po mozgovej príhode neverte rečiam, že človek je bez šance.Tá šanca ste vy, jeho rodina.To, či ju tomu človeku dáte, je ale skutočne len na vás...
https://nanicmama.sme.sk/ludske-osudy/zivot-po-mozgovej-prihode-stalo-sa
https://nanicmama.sme.sk/ludske-osudy/zivot-po-mozgovej-prihode-dajte-doktorovi-uz-pokoj
https://nanicmama.sme.sk/ludske-osudy/zivot-po-mozgovej-prihode-male-vitazstva
https://nanicmama.sme.sk/ludske-osudy/zivot-po-mozgovej-prihode-ked-dakujem-znie-inak
https://nanicmama.sme.sk/ludske-osudy/zivot-po-mozgovej-prihode-zdravotnictvo
Moja, viera a kvantum energie a síl, ale bez tej viery by to nešlo. Hlboko sa skláňam.
Ďakujeme
Hlboko sa pred Tebou skláňam,si úžasná
....držím palce, aby sa to stále zlepšovalo.
Kto nezažil, ťažko pochopí, čo to všetko stálo a stojí na oboch stranách. Želám veľa síl a pevnú vieru, aby ste dosiahli spolu ešte viac.
Ďakujeme všetkým
nie raz ma zachránila sila energie a pomáha mi aj teraz
Dostala som otázku, dotaz, že by bolo vhodnejšie slovo "obetovať" nahradiť slovom "venovať"...že by to vyznelo lepšie...
Venovať čas, energiu, silu, ...
Nedá sa to tak napísať.Naozaj nie.
Venovať môžem niečo čoho mám viac.Alebo venovať môžem niečo, čo vôbec mám.A čakám za to ak už nič iné, aspoň dobrý pocit vo mne, alebo dobrý pocit že tomu druhému spôsobujem radosť.To je venovanie...
Ale človek, ktorý chce pomôcť chorému má tu silu a energiu navyše len v prvé dni.Ani nie týždne ale len dni...tak moc to vyčerpáva...a dobrý pocit?Nie, ten neprichádza, pretože spôsobujete chorému bolesť, hoci viete že je to potrebné, spôsobujete sebe bolesť, áno, aj tú fyzickú, pretože ruky a nohy musíte nevládnemu dvíhať, áno, aj tú psychickú, pretože sa pozeráte na nevládneho človeka a netušíte čo bude, nemôžete sa tešiť že zajtra bude lepšie, absolútne netušíte čo bude zajtra...máte len jeden moment, tento moment a vieru...nič viac v rukách nemáte...nie, nedá sa slovo obetovať nahradiť slovom venovať, aby to znelo lepšie...
obdivujem ťa
Kraásne a pravdivo napísané...veru pozmám 8mesiacov starostlivosti o chorého a nakolko bol živnostník pracujúci hlavou prišiel o kontakty,príjem lebo odvody a pod.bolo treba platiť ked bola volná chvílka hlava odmietala rozmýšlať tým pádom 8 mesiacov bez príjmu len výdavky..Nikdy som nepočula,že by ľutoval ale viem,že sa ešte stále z toho "vyhrabáva"..
áno, dá sa starať, dá sa pomôcť ale všetko musí ísť bokom...
SKVĚLÉ. SÍLA ČLOVĚKA JE ÚŽASNÁ
Pak mohou vznikat takovéto příběhy. Navzdory vědě
Václav - ŽIVOT (www.pomrtvici.cz)
Mas pravdu , ludsky mozog dokaze neuveritelne zazraky, ak to pacient nevzda a ma zo strany blizkych podporu, ak mu pomahaju a nedovolia to vzdat, tak je mozne naozaj vsetko.
Vies, my sme mali v rodine velku tragediu, moj synovec spadol z lesenia a velmi dlho bojoval o zivot, udrziavali ho v umelom spanku a absolvoval viacero vaznych operacii mozgu. Jeho stav bol taky, ze bolo neuveritelne , ze vobec prezil...uz ked sa prebral,bol obrovsky strach ako bude mozog fungovat, nevedel sa hybat, rozpravat, bali sme sa, ze zostane na voziku. Sestra a vsetci sme sa snazili pomahat ako sa dalo a stal sa zazrak, chlapec, nevravim, ze je uplne v poriadku, to uz asi nebude nikdy, ale rozprava, chodi, funguje skoro normalne.
Mozog je neuveritelna zahada a ked to clovek a vsetci okolo neho nevzdaju, tak ma obrovsku regeneracnu schopnost.
Kedze sme si toho uzili, tak ta uplne chapem a velmi obdivujem a verim, ze tvoj ocko bude v poriadku.
Ďakujeme
