ahoj baby,rozhodla som sa ze vam porozpravam moj pribeh.zacala som ho pisat uz vela krat a sama neviem ci sa ho tentokrat odhodlam poslat.v mojom detstve bol moj otec alkoholik.prezila som si rychle evakuacie z domu,cakanie na ulici kym zaspi aby sme sa mohli vyspat aj my,rano odchod do skolky,kde som sa pomocovala pri kazdom hlasnejsom vykriku ci uz na mna alebo na nieake ine dieta.nasledovala skola,potom otcove prve liecenie,bratova svadba a novy zaciatok otcovho alkoholizmu.netyral ma,dostat od neho som dostala len parkrat.dalsia otcova liecba.zatial uspesna,momentalne nepije desat rokov
Ahojte,
dnešný blog bude smutný. Seba ľutujúci. (teda blog sa nebude ľutovať, ja sa budem ľutovať ) Ak nechcete, nečítajte. Ale myslím, že ako varovanie všetkým rodičom, v rámci premýšľania , by ste sem mohli hodiť jeden pohľad
Tentokrát to bude krátka story. Lebo Zitkin príbeh by ste nedokázali čítať... predstavte si všetko to vás bolí na duši, všetko to, čo by vás ranilo, všetko pre čo by ste chceli radšej umrieť...to je Zitkin príbeh. Nepoviem detaily, Zitka ich nehovorí hocikomu ale dovoľte mi ju predstaviť cez jej dielka: http://www.sietovka.sk/?p=153
Uz neviem naozaj ako dalej,tak som sa rozhodla napisat svoj pribeh.Aspon viac ludi zisti,ako sa moze uplna a spokojna rodina stat BEZDOMOVCOM.Pred viac ako 20-rokmi svokrovci prehovorili manzela byvat do rodicovskeho domu s tym,ze dom je uz jeho.Byt sme odovzdali bytovemu druzstvu a nastahovali sa.Investovali sme nemale peniaze.Chamtivost pribuznych nepozna hranic.Je to dlhy pribeh,podrobnosti vynecham.Pod zamienkou,ze rodicovsky dom sa musi riadne rekonstruovat,nas dostali svokrovci a svagrinke z domu.Bez nasho vedomia nam poza nas chrbat zrusili trvaly pobyt.Na podnajom sme nemali stastie
Mile nanicmamky......
neda mi nepopisat Vam moj zazitok z nemocnice, kde som stravila 3 tyzdne so zapalom pluc a pohrudnice. Na pohotovosti mi povedali, je to zacviknuty nerv a len nahrievat chrbat, malo by to prejst, no ale ked po celonocnom nahrievani som sa nemohla ani nadychnut, tak som absolvovala konecne rontgen, ktory poukazal na silny zapal pluc a pohrudnice a skoncila som okamzite na nemocnici.
Vonku bola zima ako sa správny december patrí. Banda sa stretla na Patrónke, aby si ľudia popresadali do menej áut, aby ich nešlo toľko. Predsa len do Malaciek, je to kúsok a my už sme medzitým nejaké tie kilometre najazdili a svoje peniažky obetovali.
Uzavrela sa mi jedna životná kapitola a ja zažívam zvláštne bezvládie. Stále som si neodpovedala na kardinálnu otázku- je kríza stredného veku šancou? Už ako malá som vedela, že chcem umrieť ako stará, zjazvená a škaredá pani, na ktorej je vidieť, čím si musela prejsť. AAAle, zároveň je na nej dobre vidieť, že život stál za to.
) Ak nechcete, nečítajte. Ale myslím, že ako varovanie všetkým rodičom, v rámci premýšľania , by ste sem mohli hodiť jeden pohľad 
