My, skoro dokonalé

Dopredu hovorím, toto bude trochu sentimentálne.

Dnes je to presne 18 rokov, čo sme sa zobrali. Okrem iného mi to pripomenula aj pieseň, ktorú sme dnes počuli. Vtedy pred rokmi to bolo naše svadobné čítanie, ktoré som si nielen vybrala, ale aj sama prečítala

Neviem, čo som od manželstva očakávala. Asi som to skôr brala ako že to tak má byť. Dodnes som to neoľutovala a myslím, že tie spolu strávené roky sú moje najlepšie. Ďakujem, že je to tak, ako to je.

Takto pred týždňom sme oslávili s manželom výročie... už 23 rokov kráčame spolu životom.

Neviem, ako ste na tom vy, ale mne sa často stáva, že dostávam od života lekcie. Také niekedy väčšie, niekedy menšie kopance. Či štuchance. Často sa to deje hlavne vtedy, keď sa ku slovu hlási moje ego. Keď začínam mať pocit vlastnej dokonalosti.

Jaaj, viem, že to nebude zrovna slušné. Ale keď stojím v rade za niekym pri pokladni, tak často pozerám, čo vyložil na pás. A v duchu to hodnotím. Či nakupuje blbosti, chystá oslavu, príchod vnukov, alebo pôjde o veľmi skromnú večeru. A potom sa kriticky pozerám aj na svoj nákup a tiež to nie je ukážkové :)

V sobotu neskoro poobede sme boli v obchode. Chýbal doma kečup. No tiež trochu kontroverzné, ale čo už človek narobí s tými puberťákmi.

Dnes som sa zobudila do divného dňa. Teda divný preto, že od rána som ako zakliata. Hneď ráno som polievala kvety v byte. Normálne som liala vodu z krhličky vedľa na nábytok. Nič to, zobrala som utierku, zotrela preliatu vodu. Následne potom pri vyrezávaní ľadového šalátika k obedu, v snahe čo najmenej pošliapať hriadku v skleníku, som stratila rovnováhu a šľapla plnou váhou do šalátov. Našťastie som nespadla smerom na sklo, to by som sa krvi nedorezala. Vlastne možno by som bola celá od krvi. Robila som na obed halušky s vajíčkom. Misa plná múky.

Daška mi to pripomenula s tými buchtami. Tak som si dala jedno s druhým dokopy a ...

Kedysi to bolo ľahké ako facka.

Prvého mája - Sviatok práce - sa oblieklo do sviatočných anzugov a poďho trochu radostnejšie do roboty. Moji rodičia spomínajú, že okrem mávatie, transparentov s dnes by sme to nazvali pracovne motivačnými textami niesli sem tam aj nejakú fľašku. Žeby to býval dôvod rozradostnenej nálady?