My, skoro dokonalé

Už pár dní sa chystám napísať blog, na tému Sme, či nie sme bezmocní? Myslím, že všetkým je jasné, že naväzujem na tragickú udalosť, pri ktorej prišli o život dvaja mladí ľudia, novinár, ktorý odhaľoval odvrátenú tvár našich politikov a jeho priateľka, a to, čo po tom nasledovalo....  Každým dňom registrujem, ako šialene dej naberá spád. Ako mafianská niť z Talianska ustupuje do pozadia, aby nám tu bol podsúvaný maďarsko, židovsko, americký útok na našu krajinu ...

Kľudne mi povedzte, že je to otrepané.

Že je to zastarané.

Že karafiáty či iné kvety sa dnes nedávajú.

Veď, kto oslavuje Medzinárodný deň žien? Hádam ešte tak politici.  Však to začína zaváňať diskrimináciou? Kde sú všetky tie feministky, aby mi to vysvetlili? Kde sú tie sufražetky, čo kameňmi vydobyli volebné právo, aby sa mi vysmiali?

"Príďte k nám a dostanete zľavu na obľúbený výrobok .... na celý nákup ... na kolekciu .... na umytie auta".

Ja nechcem zľavu, ja chcem karafiát!

Akoby som začala. Neviem akým algoritmom som sa dostala na stránku o národných dňoch. Proste - na každý deň pripadá nejaká oslava. Keďže je to stránka americká a na internete treba brať všetko s rezervou, urobila som si radosť a zaregistrovala sa tam. A oni mi s radosťou nadránom tesne po tretej pošlú správu, aby som nezabudla, aký je sviatok. A ja mám z toho radosť. Jednak preto, lebo mám mobil pri posteli a mailové správy mi tak rozkošne pípajú a ja ich neviem ( a asi ani nechcem) vypnúť.

V piatok som na malú chvíľu vzhliadla v priamom prenose otvárací ceremoniál z otvorenia Olympijskych hier. Nechápala som, ostala som dojatá v slzách, len zo zopár málo momentov, čo som videla. Však áno, je to veľká svetová s nielen športová udalosť. Samozrejme ako pre koho. Ale už len výnimočné spojenie Severnej a Južnej Korey do jedného tímu, je veľmi významnou udalosťou. Obdivujem všetkých športovcov a športovkyne, ktoré sa svojimi výkonmi dostali až na olympiádu.

Našla som na internete článok. Žiaľ, nedopátrala som sa zdroja, naviac, článok bol zrejme viac krát prekladaný. Ale aj tak skúsim časť z neho reprodukovať.

Psychológovia sa pýtali detí vo veku 4 až 8 rokov, čo je to láska. Ich odpovede občas nútia aj k zamysleniu. Alebo pobaveniu

A tak dnes bilancujem - nielen s vysvedčením mojich detí.

Matematika mi zvyčajne nerobí problém. Bežné veci si viem spočítať.

Len občas sa v mojej hlave niečo prepne a ja zrazu spravím niečo, čo už hodinut neskôr neviem pochopiť.