Manželstvo, Ja žena, Diskusie

pekna tema, Anka
pre mna je velmi dolezite, ze sme s mojim muzom partaci. Ze ideme spolu jednym smerom, nie proti sebe, nebojujeme, nesnazime sa dokazat si, kto z koho. Dolezite je pre mna aj to, ze si ho vazim a ze ho obdivujem. A aj mu to davam najavo. Mame sa velmi radi, mame podobne nazory na svet, na vychovu, na pracu atd. Uz predtym, ako sme sa vzali, sme vedeli, ako chceme zit.
Myslim, ze je velmi nerozumne cakat, ze sa stane zazrak, ze muz sa zmeni, ze po svadbe to bude ine, ze prichodom deti to bude ine atd atd. Spoliehat sa, ze alkoholik prestane po svadbe pit, ze zaletnik prestane behat za zenami, ze klamar prestane klamat atd atd, povazujem za naivitu. Muza som si vzala preto, lebo je taky, aky je, nie preto ze by som sa spoliehala na to, ze sa zmeni, pripadne, ze ja ho zmenim óóó!
Eva

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Moje vlastne partnerstvo - manzelstvo, to uz som tu okrajovo parkrat spominala, prvy manzel, uz 25 rokov a mam pocit, ze je to kazdy den krajsie. Niekto mudry povedal, ze v manzelstve nie je dolezite divat sa jeden druhemu do oci (dodavam, ze aj to je trosku dolezite), ale divat sa rovnakym smerom.A suhlasim s Evou, dufat, ze ho zmenim, je utopia. Kompromisy sa z ucty a lasky k tomu druhemu naucime robit, ale beriem si ho, lebo sa mi paci, aky je.
Co ja vnimam dost citlivo, ze naozaj mladi ludia ziju spolu roky rokuce bez vizie buducnosti, zo dna na den. Mam zopar blizkych pribuznych i znamych, vsetci trosku pod, trosku nad tridsat. Vazny vztah, mnohorocny, pritom napriklad Vianoce travi kazdy sam so svojou povodnou rodinou. A druha tema, co sa mna osobne dotyka, su partnerstva-manzelstva partnerov z roznych kultur, ras, nabozenstiev. V multikulturalnej Kanade je to vec velmi bezna. Casto rozmyslam, ako by som prijala nevestu aziatku, cernosku alebo Arabku. Prijala, ved by si ju priviedol moj syn, ale akoby to fungovalo. Rozdielny pohlad na rodinu, vychovu deti, rozne tradicie, sviatky. Zatial je to v rovine teoretickej, ak mate v rodine sikovnu, mladu Slovensku, sem s nou

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Evka, Buba, prerábaniu partnerov nerozumiem ani ja. Ľudia sme predsa rôzni a fest dlho mi trvalo, kým som pochopila, že takí jednoducho môžu byť - iní ako ja, iní ako sa mne páči a iní ako mne vyhovuje.

Prerábať niekoho tak, aby ku mne "pasoval" asi nebude to pravé orechové.
Naučiť sa s niekým v pokoji a s láskou žiť, aj keď je TAK odlišný - to už je iné umenie.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

S niektorymi odlisnymi sa naucit musis, kolegovia, susedia, pribuzni vsetkeho druhu atd. Niektorych mozes zo svojho zivota eliminovat. Manzela si, ale predsa vyberame a uz stare prislovia, alebo porekadla hovoria: na kazde vrece sa najde zaplata, protiklady sa pritahuju atd. Ja som sinusoida, raz hore, raz dole, euforia alebo depresia (teda myslim este v tej "normalnej" miere). Moj muz je priamka, okolo ktorej oscilujem, vyrovnany, optimisticky naladeny a moje nalady koriguje. Este som niekde citala, v tom sa Ty, Geo,vyznas lepsie, energeticke pole muza a zeny sa vo vhodnej konstelacii spajaju a vytvaraju pole spolocne. Mozno nepresne napisane. Ked moj muz pride domov a objime ma, vsetky problemy su hned mensie a aj hlava ma boli menej, ak boli. Rokmi sa trecie hrany obrusuju a nastupuje taka harmonia.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Áno, mužský a ženský princíp, jing a jang, temnota a svetlo, sever a juh, východ a západ, hore a dole.. a tak ďalej. Tento vesmír je dualitný, všetko má dva protipóly.
O tom je aj partnerstvo dvoch odlišných bytostí, ktoré môžu spolu buď súperiť, alebo nádherne "spolupracovať", súznieť a rásť.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Pred pár rokmi mi tu Svetlana písala, že emancipácia nebol dobrý nápad. Vtedy som jej nerozumela, už sa mi však rozjasňuje.

Rovnoprávnosť je krásna vec, ale ženy v snahe zrovnoprávniť sa (v súlade s obľúbeným "športom" našej spoločnosti) plynule prebehli do druhého extrému - od submisívnosti k pocitu, že sú viac hodné ako muži, že im nemusia "robiť slúžky", nemusia im prať špinavé ponožky a variť teplé večere.

Takému postoju som nikdy nerozumela a asi ani neporozumiem. Nijako ma predsa nedegraduje, že naložím pračku a dám niečo do hrnca. Svoju hodnotu neodvodzujem od toho, či prinesiem čaj ja manželovi, alebo on mne.

Mám pocit, že v súčasnosti v mnohých partnerstvách prebieha (skryto či otvorene) "boj" o moc, čo mi príde hodne divné.
Žena aj muž predsa majú každý svoje, navzájom sa krásne dopĺňame a vzťah skutočne môže byť pre oboch obohatením (tým teraz nemyslím materiálno).

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Boze Geo, keby si videla do akych extremov to uz zachadza tu v Kanade, do akej deformacie rodiny, teda samozrejme moj subjektivny nazor. Vznika tu akysi "It" (nie "she", nie "he")

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Mala som minule rozhovor so synom, teraz bude mať 16 rokov. Hovorili sme o láske za zásluhy, o bezpodmienečnej láske, o vzťahoch medzi mužom a ženou a tak.
Okrem iného som mu povedala, že aj keď je teraz "moderné" žiť spolu s partnerom "bez papierov", tak by som bola veľmi rada, keby sa raz oženil.
Syn sa na mňa zahľadel a potom vážne odpovedal: "Pravdaže, chcem mať raz také manželstvo, ako máte vy dvaja s tatinom."

Buba, svet môže šalieť, ale (ako mi povedala raz Ribišška), nie som baránok boží, nemôžem všetkých spasiť. To, čo máme "doma", však ovplyvniť môžeme.
Vďakabohu.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Veľmi pekná téma
Myslím,ž ekeby si tento článok prečítali (a aj pochopili) všetci ľudia, predišlo by sa koooope problémom. A taktiež žabomyším vojnám...
Veľmi sa mi páčilo vysvetlenie manželstva ako "kruhu", do ktorého nemá nikto zasahovať :)
Síce naše manželstvo trvá "iba" 4,5 roka, viem, že sa zmenilo, k lepšiem. Pomohlo nám obom, keď sme si zvykli na to, že môžeme povedať, čo chceme, ale zas, nemôžem prinútiť toho druhého, aby to aj urobil že ak môžem niekoho zmeniť, tak jedine SEBA.
Priznávam, že na manželstvo sme boli obaja nepripravení, museli sme si zvyknúť na to, že bývame spolu, že ako si ustelieme, tak budeme mať :) Pochopila som, že manžel nie je môj majetok :) ale moja druhá polovička :) A on zas pochopil, že na pokojný život s minimom hádok je potrebný ROZHOVOR že ja mu do hlavy nevidím :)
Keď pozerám na vzťahy okolo seba, tak si trúfnem povedať, že sme na tom lepšie
Na prekvapenie manželových kamaratov, ten "môj" môže chodiť na pivo aj na futbal, a nemusí sa pýtať, na prekvapenie mojich kamarátok zas ON radšej ostáva doma, "vybehne" si len občas :)
Myslím, že v dobre fungujúcom vzťahu sú potrebné spoločné záujmy, spoločne strávené chvíle, ale aj chvíľe, ktoré strávime každý zvlášť že veeeeeeeeeľa problémov sa dá vyriešiť obyčajným rozhovorom :)

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Radka, ja si pamätám, ako si písala, keď si na NM prišla .
Veľmi sa teším, že si svoje postoje prehodnotila, "vyrástla si" - to je proste úžasné .

Tak s láskou do ďalších manželských rokov

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Geo, trúfnem si povedať, že je to práve aj vďaka tvojim príspevkom
Keď som si uvedomila, že píšeš pravdu, tak sa mi nezdali až také "čudné"

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

mnau,
sedim tu a usmievam sa na monitor . Podobne ako geo, aj ja si pamatam casy, ked som mala pocit, ze si nezrele dievcatko. Dnes tu citam slova mladej dospelej zienky a tesim sa, ze sa ti dari
Eva

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ď akujem :) Už som trocha vyrástla
Hm, no vieš, keď som tu prišla, tak som aj dievčatko bola
Ale niekedy je dobré dať na radu a slová "starších", resp. skúsenejších

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

pači sa mi to tu všetko
tiež mam 25 ročne manželstvo no boli aj zle chvile ale aj dobre a čudujem sa partnerom ktori sa dokažu trebars po 20 rokoch rozviezt
ako vravite treba mat toleranciu medzi sebou a všetko bude ok

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Tolerancia, rešpekt, komunikácia, pamätať stále na to, že som si tohto partnera sama vybrala a že aj ja mám k dokonalosti ďaleko, a keď normálnou ľudskou rečou (teda nie "šifrovane") niečo nepoviem, tak ten druhý to jednoducho nevie, lebo na čele mi titulky nebežia...
A potom to ide

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

spinave ponozky,teple vecere ,neriesila som nikdy,nevidim na tom nic mimoriadne ponizujuce pre mna,ze vecer,ked pride manzel unaveny domov a ja mu nalozim dobru teplu veceru,urobim mu jeho oblubenu kavu a on si sadne do svojho kresla a po piatich minutach zaspi ,ved sa na to cely den tesil
to iste urobi pre mna aj on,kedykolvek.
u nas som ja ta,co je vybusna,impulzivna a reaguje prilis rychlo,neuvazene,mam mozno stastie na chlapa,ktory to toleruje,alebo ako on vravi,nevadi mu to.za tie roky co sme spolu,naucili sme sa tolerovat jeden druhemu jeho neodstatky,ved nikto nie je dokonaly.ja viem,ze ked mi je tazko,mam tu jeho,aby ma objal a "vzal moje starosti na seba",on vie,ze ked potrebuje vypustit paru,ja som ta co bude pocuvat donekonecna,nase deti ucime,aby vedeli,ze sme tu pre nich stale...
a mozno som staromodna,ale nechcela by som zit s partnerom,len tak,bez sobasa,mne ten papier chyba,mne by sa moja rodina zdala neuplna.nejde mi len o statistiky,ani o to,kto ma ake meno,ale deti to velmi citlivo vnimaju,aj ked si mnohí myslia opak.jednoducho manzelstvo pre mna symbolizuje dokonalost vztahu.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Myslím, že Bärbel Mohr v jednej svojej knihe píše, že je dobré sa raz za čas pozrieť do zrkadla a zamyslieť sa, či som takým človekom, s ktorým by som ja chcela žiť.
To je úžasná myšlienka, lebo naozaj sa ľahko ukazuje prstom na "bakaného" partnera, čo furt nechce skákať ako ja pískam, ale omnoho ťažšie je priznať (si), že tiež nie som anjel.

Urobiť manželovi pohodu a dopriať mu svätý pokoj mi je tiež celkom ľahko. Nie preto, že sa mi to tak či tak "vráti" (ako nám vráti všetko, čo ide "od nás"), ale preto, že chcem.
To je skvelá motivácia .

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Mám rada takéto témy. Je mi síce akosi clivo, že ja som to nedokázala... ale hovorím si, že na to, aby to klapalo sa musia snažiť obaja partneri. A rozumiem aj snahe žien o "emancipáciu". Vnímam ju ako túžbu po rešpektovaní, úcte...len žiaľ nevhodnými prostriedkami. Ako sme už písali v mnohých príspevkoch, v škole sme sa naučili hlavné mestá štátov sveta (okrem iného ), ale nikde sme sa nenaučili komunikovať a vyjadrovať svoje pocity, túžby...riešiť konflikty, nie utekať z boja, či nedajbože ich riešiť ručne - stručne.
A najmä, čo ja vnímam ako svoju veľkú chybu - byť veľmi rozumný pri výbere partnera a nečakať, že láska hory prenáša

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Fany, aj rozvody musia byť. Niekedy to aj pri všetkej snahe (dokonca niekedy aj na oboch stranách) proste nejde.

Ono, každý človek, ktorého máme v živote, je tam z nejakého dôvodu. Nejako sme si ho "pritiahli". Niečo nás mal naučiť, niečo sme mali naučiť my jeho.
Niektoré "lekcie" trvajú minútu, niektoré roky.

Je dobré poučiť sa, odpustiť (ak treba) (aj sebe, aj tomu človeku) - a ísť ďalej.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

No moja "lekcia" nemá konca kraja... Chcela som napísať, že všetko zlé, čo som rozvodom chcela ukončiť, teraz prežívam často s deťmi...a napadlo ma, že sa zrejme musím naučiť to riešiť. Len neviem ako... Zatiaľ to teda nezvládam.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Skús prípadne do mailíku, ak teda chceš, možno na niečo prídeme. Alebo ťa aspoň "nasmerujem" k niekomu, kto má na to "lepšiu hlavu"

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Joj, to budem naozaj rada, lebo ma to neskutočne oberá o energiu. Dnes to už asi nezvládnem, ale zajtra určite napíšem

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

tak som to predsa len zvládla
Mail odoslaný. Ale musím ťa pripraviť na to, že je asi dlhýýýýýýýýý

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Máš odpoveď

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Tiež mám za sebou 25ročné manželstvo.Ked sa tak nad tým zamyslím,bolo u nás aj iskrenie,dokonca som uvažovala o rozvode.Môj muž kludas ja zase sopka.Ked sme sa brali každý kto nás poznal nás odhováral od spolužitia.Také rozdielne povahy...nevydržíme spolu ani dva roky.Ustáli sme aj tie manželské krízy a sme radi že sme spolu.MM neprejde jediný krát okolo mna bez pusy,bez oblapenia.Láska medzi nami sa začala prehlbovať ked sme sa začali vzájomne rešpektovať.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Krízy sú zákonité a tie prekonané "posúvajú" vzťah na vyšší "level".

Dnes je akosi "normálne" pri prvom konflikte (alebo druhom) (prípadne ak jednému z partnerov sadne niečo na nos) hneď bežať na súd podávať žiadosť o rozvod.
To je útek. Predčasné rozvody, o ktorých hovoria Rosana a Thomas Wesselhöftovi.
Vydržať, skúšať sprava-zľava, zhora-zdola, poradiť sa prípadne s odborníkmi... to je na dlho, nie každý je ochotný a schopný také niečo podstupovať.
Ak sa však podarí problémy dobre vyriešiť, tak "ovocie" je veľmi sladké

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

dievčatá, ja si myslím, že všetko, čo tu píšete, je úžasná a veľká pravda. Len jedno mi v tom "vyskočilo" - totižto, že všetky, ktoré tu zatiaľ napísali príspevky, /myslím, že až na jednu/ - majú vlastne šťastné a dobré manželstvo. Síce, prešli si všeličím, ale v konečnom dôsledku - vydarené manželstvá. Čo keby niečo napísali aj baby, ktoré cez všetky snahy, ako píše Geo,"vydržať, skúšať,sprava-zľava, zhora-zdola, poradiť sa s odborníkmi..." vyskúšali všetko a predsa sa nepodarilo? Niektoré dokonca skúšali, až tak dlho, kým sa samé takmer nezničili. Takmer stratili svoju ľudskú dôstojnosť /manželia tyrani, alkoholici, závisláci, lakomci,manželia podvádzači .... Verte mi, niekedy to pred svadbou fakt nepoznáte. Myslím si o sebe, že som dosť inteligentná, múdra, opatrná, zodpovedná, / to sa nechválim jednoducho taká som/ - a predsa sa mi to stalo.
So všetkým, čo tu píšete o dobrom fungujúcom manželstve, ...so všetkým súhlasím. Súhlasím aj s tým, že človek by si mal dobre "zistiť" koho si berie.
Všetci sme iní, každý nejaký..Každá vstupujeme do manželstva s tým, že je to navždy až do smrti. Tiež si nemyslím, že väčšinou ľudia hneď pri nejakých malých problémoch utekajú na súd podať žiadosť o rozvod...Urcite veľa žien, ktoré sa rozviedli, by vedelo povedať, koľko ich to stálo energie, zdravia, trápenia, sily, ...kým sa k takémuto kroku odhodlali. A najhorši je ten pocit, že som v tomto vzťahu zlyhala ???? aj keď to vôbec nie je iba moje zlyhanie - a vyrovnať sa s tým. Prestať sa trápiť a obviňovať a rozmýšľať, čo som mohla urobiť ináč, aby k tomuto nedošlo???? Lebo aj ja som bola kedysi presvedčená, že budem mať dobré a vydarené manželstvo..-
Tak vám prajem všetkým milé dievčatá, ktoré máte dobré manželstvá, aby vám to tak vydržalo naozaj až do smrti.. Prajem vám to z celého srdca. Aby ste nikdy, naozaj nikdy nemuseli prežívať, cítiť, riešiť to čo mi, tie "na druhej strane". A Vám z "tej druhej strany", prajem veľa síl... Snáď aj my raz, niekedy,možno,...napíšeme do takéhoto nejakého bloku, že naše manželstvo je dobré a prináša nám radosť. Veď život ide ďalej a my nevieme, koľko krásy a lásky na nás tam niekde na našej ceste čaká....

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Čo ja tak sledujem, tak sa snažia vytrvať hlavne tie ženy, ktoré majú tzv. zakázaných partnerov (alkoholikov, gamblerov, manipulátorov, chorobných žiarlivcov...).
Myslím, že aj to má zmysel, aj keď sa ťažšie "vidí".

Väčšinou sa však hlavne mladí rozvádzajú pre úplné blbosti. A žiadosť o rozvod zvyčajne podávajú ženy, lebo ON ma nedokáže urobiť šťastnou, ON mi nerozumie a tak.
Pritom si tie ženy často neuvedomujú, že ak už majú deti, rozvodom vlastne nič nevyriešia, lebo rodičmi so svojím ex zostávajú stále. Vlastne si (zväčša nevedomky) vyberú omnoho ťažšiu cestu.

Predpokladám, že hlavná príčina je v tom, že (ako spomenula Fany vyššie) v škole nás nenaučia komunikovať a vyjadrovať svoje pocity, túžby, riešiť konflikty, nie utekať z boja, či nedajbože ich riešiť ručne - stručne. Doma sa zase môžeme naučiť len to, čo ovládajú naši rodičia (nestačí, ak krásne rečnia o tom, čo je OK a čo nie, musia to naozaj žiť, aby to deti "vzali"). Knihy mnoho ľudí nečíta....
Takže to proste nevedia.

Navyše spoločnosť, v ktorej žijeme, je neskutočne chorá, postavená na chybných základoch, ilúzia sa vydáva za pravdu a naopak.
Preto je mnoho ľudí TAK zmätených, a nevedia, kde je ich miesto, a čo je správne u/robiť.
Preto je tak málo ľudí, ktorí sú skutočne dospelí (teda nielen vekom, ale aj duševne) a majú pomerne jasno v tom, kde je sever.
Preto po svete behá tak veľa dospelých, ktorí si dupkajú nožičkami a mlátia sa navzájom kýbličkami ako trojročné deti na pieskovisku.

Pritom je to všetko v podstate veľmi jednoduché - sme dospelí, svojprávni, máme zodpovednosť za svoje činy (a slová a myšlienky), svoj život máme vo svojich rukách, a všetko, čo ide "od nás" sa k nám časom "vráti" (zvyčajne dvakrát).
Spôsob, akým to funguje, veľmi pekne a podrobne opísal vo svojich knihách Vadim Zeland.

Ísť nevyšlapanou cestou nie je v tejto spoločnosti práve jednoduché. Jednoduché je plávať s prúdom, hrať komunikačné "hry" a dokola sa sťažovať, že sa ktosi (manžel, rodičia, svokrovci, zamestnávateľ, štát...) o nás nepostará.
No, ale prečo by mal/i? Už predsa nie sme deti.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Máš obrovskú pravdu Anka, že hlavne sa snažia vytrvať tie ženy, ktoré majú "zakázaných partnerov". Tiež som patrila medzi ne. Že aj to má svoj zmysel je tiež obrovská pravda, i keď sa ťažšie "vidí". V mojom prípade už ho aj vidím. Som veľmi rada, že som to všetko pochopila. A to, čo som pochopila, mi prinieslo pokoj v duši a posunulo ma duchovne hodne, hodne dopredu.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem geo za takúto tému. Tiež som si "preskákala" všeličo s MM. Stále však hovorím, že keby som v dvadsiatke mala toľko rozumu, čo mám teraz tak ... určite by som si zasa zobrala iba svojho terajšieho manžela, ale ľahšie by sa nám žilo, lebo by som vedela, čo je naozaj problém, ktorý treba riešiť a čo je len moja domnienka a moja tvrdohlavosť. Teraz som už aj ja vo vyššom levele manželstva,ale bola to fuška a za to vďačím vám, hlavne Tebe geo a lydushy, pretože od vás čerpám múdrosti a vy ma učíte, ako sa mám v živote "obracať". Ešte nie som 100%-ná, to nebudem asi nikdy, ale obrovský obrat u nás nastal, keď som konečne zmenila svoje ponímanie a svoje postoje a nahliadanie na svet a manželstvo ako-také. Jednoducho, netreba sa nechať ľutovať /Česi na to majú krásne slovo "konejšit"/ treba konať a začať hlavne od seba, lebo ak niečo vadí mne, nebudem predsa "pretvárať" manžela a to ani nejde.
Akurát som si tu včera opísala koláč "orgazmus" a MM sa ma spýtal, čo to je, tak som mu opísala recept, povedal mi, aby som ho dnes urobila, tak čakám, kým otvoria predajňu tu u nás v dedine, hneď sa s chuťou pustím do toho, aby mohol ochutnať. Je to tak úžasné, urobiť niečo pre svojho milovaného, keď viem, že sa na to teší a teší to aj mňa. Hurá, idem do obchodu. Ďakujem za túto tému a za túto stránku a Tebe geo a lydusha.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Sylvush, nie prvý raz sem píšem - všetci sa učíme, len niekto vedome, niekto nevedome, niekomu sa chce, niekto sa usilovne tomu bráni...

Češi majú veľa krásnych a výstižných slov, (aj) preto tak rada čítam knihy Karla Čapka, to bol majster českého slova.
V súvislosti s témou sa mi tu hodí slovo nimrat se. Tiež som sa v začiatkoch manželstva nimrala v blbostiach, skúšala silou-mocou všetko možné aj nemožné, len aby bolo po mojom... A výsledok sa (aký to div!) rovnal nule.
Potom som našťastie pochopila, že tudy cesta nevede, naštudovala som si knižky od Plzáka (a iné, ktoré sa zaoberajú vzťahmi) a potom som išla na to inak.
Lepšie.

Ale aj na tej "chybnej" ceste sa človek môže všeličo naučiť, takže úplne márne to nebolo .

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ja som už rozvedená, ale chcem vám porozprávať s akým nervákom som žila.

Na začiatku to bolo ako každý pár chodievali sme do kina do parku na prechadzky atď.
Potom sne sa vzali a zistila som čo je vlastne zač. Najprv pomne kričal, že za všetky finančné problémy v rodine sú moja chyba !!! A podobne; však jeden večer sne sa neuveritelne pohádali, lebo chcel, aby son nosila oblečenie aké sa jemu páči a podobne. Druhé ráno som sa zobudila v posteli plnej vlasov, je vám jasné, že to boli moje vlasy a keď som sa išla pozrieť k zrkadlu zistila som, že ma v noci ostrihal do hola svojím holiacim strojčekom . :)

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Manipulátorstvo a chorobná žiarlivosť (a iné prejavy tzv. zakázaných partnerov) sú tak výrazné povahové črty, že sa nutne prejavia už v začiatkoch vzťahu.
V pokrivenom videní, ktoré je "štandardom" v tejto spoločnosti, sa však manipulátorstvo zamieňa za starostlivosť o partnera a žiarlivosť za "dôkaz lásky" (čo je neskutočný paradox).

Všetky naše činy (aj nečiny) majú svoje dôsledky. Toho "nerváka" si si dobrovoľne vzala.
Toto je tvoj druhý komentár na NM, neviem o tebe vôbec nič, už vonkoncom nie o tom "nervákovi", takže logicky nemám ani šajnu, prečo si si ho vybrala a ako to medzi vami bolo naozaj.
V každom prípade, vzťah je vždy o interakcii medzi dvoma ľuďmi, jeden reaguje na druhého a druhý na prvého. Z nejakého dôvodu ste sa našli a niečo ste si (nejako) navzájom odovzdali.

Aj to je "lekcia", je dobré za každú poďakovať a nehaniť donekonečna "učiteľa".
Čo sa stalo, už sa neodstane, chyby robíme všetci. Ide len o to, čo a ako s tým potom u/robíme.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ani moje manželstvo nie je super, už veľakrát som bola zúfala, a u nás je to naopak, MM sa chce rozvádzať, lebo ....neplnim si manželské povinnosti, kedy on chce, som dlho v práci...atd...Ale naučila som sa vtedy, ked ma zase také obdobie, nepočuvať, robiť niečo iné, ale ani sa s nim nehadať, ved to ani nemá vyznam. Ked stav ohrozenia prejde, porozpravame sa,a je zase pokoj. Ale nebolo to tak stále. Myslim, že tento stav u mna spôsobila geo a NM...to jej "len seba môžme ovplyvniť, len seba", neviem či v mojom manželstve je to dobre, ale mne to vyhovuje.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Selektívna slepota a hluchota sú v niektorých situáciach úplne najlepšie riešenie.
Už "len" odsledovať, ktoré situácie to sú

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Geo - mám rada tvoje príspevky. Vždy ma akosi "prinútia" sa trochu zamyslieť, pristaviť, prehodnotiť svoje postoje, názory - a hlavne vážiť si, čo mám...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ďakujem aj tebe aj ostatným naničmamám, ktoré napísali v podobnom duchu
Teší ma, že tu nepíšem len tak "do vzduchoprázdna", že je to niekomu "na osoh"

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Nuž, Georgina, pekne píšeš, aj pravdivo, ale nie každému to sedí. Recept na šťastné manželstvo si musí nájsť každý sám.To, čo ty toleruješ, ja možno nie a naopak.Súhlasím však, že manželstvo je o tolerancii, prispôsobovaní a vzájomnej úcte, samozrejme s tou láskou.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Hore som citovala Moniku Schulze:Záleží len na mužovi a na žene, aký život budú žiť v tomto vnútornom priestore "prsteňa".

Čo ja v manželstve tolerujem a čo je mne tolerované, to sa týka len mňa a môjho manžela. Pokiaľ sme obaja spokojní, nie je o čom.
Ak nejakému páru vyhovuje iný "model" spolu/žitia (teda to vyhovuje obom parnerom), tiež nie je o čom.

Väčšinou to je však tak, že určitý "model" vyhovuje len jednému (a je lautr jedno, či je tým spokojným muž alebo žena) a ten druhý nejako protestuje.
Dokonca sú aj také páry (a nie je ich málo), kde sú nespokojní obaja.

Píšem len o tom, že z toho, čo zas a znova pozorujem okolo seba (aj čítam tu a inde), mi furt vychádza, že mnohí ľudia sú presvedčení, že za ich šťastie je zodpovedný niekto iný; partner je v ich výlučnom vlastníctve; porozumenie vo vzťahu vzniká tak, že partner si prečíta z luftu, čo by som asi tak chcel/a a urýchlene sa podľa toho zariadi; a podobné vtákoviny.
A potom sa veľmi čudujú, že to akosi nefunguje.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ešte sa mi sem hodia písmenká Vlastimila Mareka z knihy Hlásím se o Nobelovu cenu.

Dámy, nemluvte o svých mužích s kamarádkami, ani v dobrém (naopak, zkuste se, ve vlastním zájmu, naučit jednat s nimi a myslet na ně jen v dobrém). Nikdy nevíte, co která z nich pak zmíní další kamarádce a co se překvapený a znejistěný muž o sobě dozví od cizích lidí.
Naopak, čím víc se ho, i před kamarádkami, budete zastávat a bránit ho, tím víc ho budete vy milovat, a on vycítí, že vám o něho jde.
Věřte, že muži berou to, co se o sobě dozví od jiných, jako vaši velkou zradu a přestanou se s vámi dělit o těch několik málo pocitu, které jsou ochotni vám sdělit.

...muž bere všechno, co řeknete, jako instrukci (zatímco vy, když mluvíte, odpočíváte, a nemyslíte to tak, jak to mužum vyzní), se vším emočním dopadem, který k tomu v mužském mozku patří. Když muži, který přinese velký meloun, rozkrojí ho, a ukáže se, že je krupičkový a rozplizlý, nebo když zrovna v tuhle chvíli nedokáže opravit kapající kohoutek, vynadáte do budižkničemů a nešiků - budižkničemu a nešiku v něm začnete vytvářet (vy na to za pár hodin zapomenete, ale on nikdy).

Cítí-li se žena zraněná a nemilovaná, zmlkne. Muž se domnívá, že potřebuje klid a čas pro sebe, a tak se sebere a odejde za kamarády do hospody nebo čistit karburátor.

Když tedy žena vytkne v hádce muži, že je k ničemu a ať táhne, k jejímu překvapení muž poslechne a odejde (z počátku do azylu hospody, později nadobro). Přitom ona si chtěla vlastně jen popovídat.

Dámy, muži (tak jako dobře vychovaná pejsci) vás na slovo poslouchají! Ne ve smyslu naslouchat, slyšet, ale ve smyslu být poslušný: vykonat, co si jeho paní žádá.
Když je neustále kritizujete, když je celé dny a měsíce či roky nepochválíte, máte pak, na čem jste se samy podílely: obavami (co zase vyvedl) staženého a následně nejistého kluka. Když svým pak mužům neuváženými instrukcemi dáváte nesplnitelné úkoly, oni neustále jakoby selhávají a nakonec se předem bojí čehokoli z vašich úst (protože to pro ně je vždy ponížení a trest zároveň – nebyli schopni splnit vaše zadání).
Naopak, kdybyste ve svých mužích (a synech) neustále "viděly" dokonalé ochránce rodinného krbu, chlapy, na které je spolehnutí, empatické a nádherné jiné tvory, oni by se jimi skutečné stali.

Muž má na okamžiky ponížení paměť jako pes nebo slon: nikdy na ně nezapomene. V databázi negativních emocí na hard disku jeho mozku je to nesmazatelně nahráno. Nelze defragmentovat, nelze resetovat. A vždy, když se pak octne v situaci, která se jen trochu podobá okamžiku, kdy ho otec jako kluka kdysi zbil páskem (třeba protože maminka žalovala, že si neuklidil hračky), pak v desetinách vteřiny budou jeho tělo a mysl zaplaveny adrenalinem a on se vnitřne stáhne v čekávání "výprasku".

Pokud si muž sám neřekne o radu, nikdy mu ji nedávejte – řekněte, že máte důvěru v jeho schopnosti.

Klukům a mužům jakýkoli trest nefunguje, jak si maminky, učitelky a manželky (které to přece myslí a dělají pro jejich dobro) představují. Kluka (ale i holčičku, ale ta si to přebere, má alternativní možnosti, protože její mozek je mezi hemisférami o 30% víc propojen) nelze vychovat k pořádku tresty. Výprask je selhání autority, a kluk se kromě ponížení a bezmoci spíše naučí, podvědomě, jen zmatek a výbuch emocí z mysli trestajícího.
Na kluky (a muže) platí jediné: chválit, chválit, chválit. A takto a jedině takto, ustalováním a posilováním toho, co jim jde, je možno (do sedmi let věku) vybudovat pevný a neochvějný emoční základ muže na celý další život.

Když žena muže, který se (jsa vycepován mužskou výchovou party k tomu, aby nikdy nebrečel, před holkami se neponižoval, a evolučně naučen věci zkoumat, a pak jít dál ve stylu Proč znovu?) "poníží" a přinese jí kytku, zadupe symbolicky do země tím, že ucedí poznámku ve stylu "Takový pometlo? Ty nevíš, že karafiáty nemám ráda?", docílí tím jen toho, že už jí nikdy v životě žádnou kytku nepřinese.

Řekne-li žena "Zeptáme se na cestu", muž slyší "Jsi neschopný, nedokážeš se zorientovat." Řekne-li "Kohoutek v kuchyni kape, zavoláme opraváře," muž slyší "Jsi k ničemu, musím zavolat jiného muže." Ze stejného důvodu muži neradi říkají "promiň". Mají pocit, že tím přiznávají svůj omyl a mýlit se znamená selhat.

Tak ještě jednou: dámy, muži opravdu berou vše, co řeknete, doslova (a vy byste možná měly, tak jako než dostanete řidičský průkaz, povinně a ve vlastním zájmu absolvovat nějakou chlapoškolu, abyste se naučily jak pravidla bezpečnosti jednání s muži, tak používat "brzdy" nebo umět vyjet ze "smyku").
Muži jsou, když to s nimi umíte, poslušní. Když jim ale neustálou kritikou a výčitkami a remcáním "nařídíte", aby byli k ničemu, budou k ničemu.

(Knihy Vlastimila Mareka sú voľne na stiahnutie tu: http://www.baraka.cz/Marek/pdf.htm)

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ach, Geo, zas si trafila klinec po hlavičke... Mám známu, čo v každom rozhovore zavedie reč na svojho "nemožného" manžela. Keď sa snažím jej pohľad naňho trochu pootočiť, tak ma vždy obviní, že som na jeho strane - a tak to v posledom čase vyzerá tak, že spolu prestávame komunikovať. Ten nekonečný kolotoč trvá roky - komu niet rady...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ja nie, to Vlastimil Marek. Píše neskutočne trefné písmenká o spolužití mužov a žien a aj všetko ostatné v jeho knihách ma veľmi "oslovuje".

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Som z tej druhej strany...manželstvo bez jedinej krízy, hádok, sporov - priam idylické....napriek tomu sa po 24 rokoch rozpadlo. Vážne bolo potom idylické? Asi sotva...možno navonok. Pre neho bolo vraj príliš pokojné a nudné....
Dnes viem, že moje prednosti boli aj mojou chybou...Zle som ich dávkovala.
Môj druhý partner má svoje životné hodnoty a priority inde ako bývalý a váži si tie moje. Prečo?
Búrlivosť má dávno za sebou...keby som ho poznala v mladosti a dali by sme sa vtedy dokopy (aké šťastie, že nie) asi ho zabijem
Bolo mi súdené pokojné manželstvo a pokojná staroba....len holt nie s tým istým človekom
Partneri (myslím teraz problémových) nemajú žiadne (alebo minimálne) skúsenosti so spolužitím dvoch bytostí, prípadne nesprávne vzory.
Že obe bytosti majú byť navzájom aj rovnocenné ...to už ani netušia....k tomu svojské povahové črty, životné hodnoty, priority...vôľa či nevôľa prispôsobiť sa.
Veľa je takých, čo si aj povedia, presne zadefinujú čo chcú, len druhá strana to neberie (nechce brať) do úvahy....takže úplne nesúhlasím, že z luftu má ten druhý vyčítať, čo môj partner/ka chce....má to aj naservírované a nič. Často je to o tom, že partneri sedia v jednom aute s dvomi volantami alebo v aute bez volantu. Volant môže byť len jeden a vždy aj šoférovať môže len jeden, ak sa chceme niekam dostať. Nikde však nie je napísané, že za jedným volantom musí byť vždy a stále ten istý šofér. Ja som dobrá na horský terén, tak šoférujem ja, partner je dobrý na rovinách, tak on a nekecám mu do toho, rešpektujem, dôverujem - on tak isto....Taká nejaká je môja obrazná predstava - príklad o manželstve či spolupartnerstve....každý chvíľku ťahá pílku v tom, v čom je dobrý a rešpektuje druhého v tom, v čom je dobrý on.
Chce to "maličkosť"...len to rozpoznať a uznať....pretože ak niečo nie je dobré obom.... je problém.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Dnes viem, že moje prednosti boli aj mojou chybou...Zle som ich dávkovala.

No ja neviem, Evka, ale nemyslím si, že prednosti treba nejako dávkovať. Žijeme predsa za seba, nie (nejakým spôsobom) pre druhého a podľa druhého.

Veľa ľudí si myslí, že ideálne partnerstvo je typu jedna myseľ - jedno telo, ale to je blbosť. Vždy ide o vzťah dvoch individualít, ktoré sa môžu a nemusia nejako spolu "naladiť na jednu vlnu".

Kedže nie sme statickí, to "ladenie" je chvíľu na 100%, chvíľu trebárs na 48%, chvíľu 76%, chvíľu žiadne, potom zase skočí na 100%, a tak dokola.
S týmto mnohí nerátajú. Myslia si, že keď sa "naladia" v začiatkoch vzťahu (čo je vtedy veľmi ľahké), bude sa to už udržiavať akosi samo od seba.
Čo sa nedeje.

Potom, po nejakej (rôzne dlhej) dobe partneri zistia, že sú každý niekde úplne inde. Už "neladia", nežijú spolu, len vedľa seba.

Navyše je tu ďalšia ilúzia, že za moje pocity je zodpovedný niekto iný. Ľudia "naplnenie" (či už šťastím, alebo pokojom, alebo spokojnosťou, alebou zábavou... čímkoľvek) očakávajú "zvonka".
Ono to môže trebárs aj chvíľu fungovať... Ale iba chvíľu. Podnety "zvonka" totiž majú tú nepríjemnú vlastnosť, že na dosiahnutie želaného účinku ich treba stále stupňovať. Jedného pekného dňa sa tak príde k bodu, za ktorý sa už stupňovať nedá.
A potom začne byť človek nešťastný, nespokojný, nudí sa...

Ešte je tu čerešnička na tortičke v podobe ďalšej ilúzie keby ma miloval/a, tak by vedel/a, čo chcem.
To už je potom načisto v háji zelenom.

V skutočnosti naozajstné šťastie, pokoj, spokojnosť a zábavu (a všetko ostatné) môže človek dopriať iba sám sebe, od seba a pre seba. "Zvnútra".
(Zas a znova odporúčam knihu Vlastimila Mareka Návod na použití člověka, kde je to veľmi pekne a podrobne rozpísané).
Ak niečo potrebujem/chcem od druhých, treba to povedať normálnou ľudskou rečou (a, samozrejme, rátať pritom s tým, že nikto mi nie je povinný vyhovieť). (Platí aj opačne - ja nie som povinná vyhovieť nikomu v ničom, ak chcem, urobím, ak nie, tak nie.)

Evka, tvoj exmanžel možno chcel od teba "naplnenie" (čímkoľvek). Prirodzene, čakal márne. Nič také si mu dať nemohla, aj keby si ako chcela.
Tak hľadal inde.
(Zrejme nenašiel ani tam, ale to je jeho problém.)

Pochopiteľne, vzťah sa nikdy neskončí len "pričinením" jednej strany. Ono sa tam všeličo deje už dlho predtým, a z oboch strán, len nie každý je to ochotný a schopný vidieť.
Takže niekde nejaká chybička bola aj u teba, ale myslím si, že asi naozaj nebol problém v tvojich prednostiach a v ich dávkovaní.

Ale tak hlavne, že si teraz spokojná

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Dávať a prijímať....Pokiaľ nie sú v rovnováhe - je to nevyrovnané dávkovanie...takto som myslela moje dávkovanie (asi som mala napísať "dávkovanie" v úvodzovkách)....nedá sa to z tej jednej vety vydedukovať ako som to myslela ani ako to v mojom vzťahu bolo.
Je prirodzené, že človek by mal dobro dobrým oplácať a zlo odpúšťať. Netvrdím, že to tak zákonite musí byť (ale malo by)....všetko to, čo robíme a ako robíme, robíme na základe nejakých princípov, vzorcov, presvedčení, skúseností, zvykov, zákonov...(ja neviem....nazvime to ako chceme - napr.podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia).
A každý má to svoje vedomie a svedomie na inom leveli...to sama najlepšie vieš, keď tu odovzdávaš so seba to najlepšie čo vieš a druhá strana nie a nie...pochopiť, uznať....môžeš sa aj rozkrájať....ktokoľvek iný pochopitelne tiež.
Pokiaľ dávať tomu druhému to najlepšie zo seba označím za svoju prednosť, potom prijímať od partnera považujem zasa za prednosť jeho dávania...tak nejak som si s odstupom času pod vplyvom tohto uvedomila, že som asi veľa dávala, málo dostávala, takmer nič neočakávala a tak som si sama (jedine ja) zavinila to, čo sa stalo.
Po x-tom rozpitvaní svojho vzťahu (aj etikoterapeutom )povedala som si, že som mala dávať(dávkovať) menej, primerane k druhej strane....a netvrdím, že je to tak správne a že by sa nestalo to, čo sa stalo.
Učím sa to (seba) stále pochopiť a neskončila som....ešte ani zďaleka nemienim

Budujem si svoju "záhradku", dávam do nej všetko, čo dokážem, vytešujem sa aká je pre mňa a moje oči krásna...zaspávam s vedomím, že sa zobudím a ráno zase niečo vylepším...no a ráno sa zobudím a všetko je spustošené. Prečo? Lebo prišla suseda, ktorej to liezlo na nervy. Sedím ako výr a nechápem.....Vôbec som si nevšimla, že to, čo robím môže niekomu klať oči...neskutočne klať.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Keď si to takto rozpísala, už asi lepšie rozumiem, ako si to myslela.

Samozrejme, dávať a brať má byť v rovnováhe.
Nepomer nie je OK.

Akosi sa však pomerne často zabúda na to, že každý z nás má iný "potenciál". Čo ak to, čo dával tvoj exmanžel, bolo všetko, čoho bol schopný (nie ochotný, schopný).

Príklad so záhradkou je pekný. Dajme tomu, že v tej tvojej je úrodná zem, slnko na ňu svieti celý deň, a navyše tam máš studňu, takže ak neprší, máš čím polievať.
V exmanželovej je zem chudobná, tienia ju stromy a je bez studne.

Za týchto okolností tvoja úroda bude niekoľkonásobne vyššia ako exmanželova. Ty domov donesieš 100 % svojej úrody, aj on donesie 100 % svojej úrody.
Obaja ste ochotne a radi dali všetko, čo ste mali.

Je to nepomer?

(Ja neviem, či to tak bolo, ty si s ním žila, ty ho poznáš, ja len rozumbradujem.)

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

...pekne si to s tými dvomi druhmi záhradok....partneri však pracujú na jednej - spoločnej záhradke...aspon ja to vidím tak. Je pravda, že každý ako môže. Nie ako chce, ale ako môže...aké má schopnosti a možnosti (uniesť krhľu, vytlačiť fúrik, používať rýľ, okopať záhon, odchytiť krta,...).
Ja som napríklad neuniesla krhľu, chcela som ale nemohla...on usúdil, že to nie je jeho práca...tak som si poradila ako mohla....a takto to fungovalo. Nakoniec zistil, že všetko funguje aj bez neho a "unudil" sa. Čia chyba?
Moja! S pokorou priznávam, že moja.
Hovorím v obrazoch, viem...chcelo by to konkrétny príklad....to je však už moje súkromie...snažím sa preto v obrazoch nájsť o čo asi zhruba šlo.

Čo sa týka ne/pomeru 100% mojej úrody, 100% jeho úrody je to trefná otázka od teba.
Nie je veru 100 % ako 100%. Percentá sú štatisticky vzato "strašná veličina"....
Ak 100% mojej úrody je 10 kg a jeho 100% sú 2 kg...tak to je nepomer. Chce to uhol pohľadu a presne pomenované veci...
Ak si z tých 10 kg nevážil ani deko a tie svoje 2 kg požadoval oceniť až k nebesiam....a dostalo sa...nie síce až po nebo, ale povedzme po plafón . Nestačilo.
Nie som dokonalá ani nechcem byť dokonalá....bojím sa toho, že by som potom nevydržala sama so sebou ...
Dnes by som to s tou krhľou riešila ináč...asi by som nepoliala....ved zaprší....no a čo?!
Takže aj tak sa pozerám na svoje chyby a to "dávkovanie"....ale neľutujem. Ľutovala som sa, no zahnalo ma to do kúta a depky.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Nižšie som Rosničke rozpísala, že v skutočnosti "kopeme každý za seba".
Spoločná manželská "záhradka" je len ilúzia.

Dlho mi trvalo, kým som toto pochopila.
Čiastočne pomohlo, keď sa nám narodili deti - najprv jeden, potom druhá, a obaja rovnako ťažké individuality ako ich rodičia. Už som tu spomínala, že naša rodina je vlastne voľným združením nezávislých a neskutočne tvrdohlavých jedincov, a keď sme sa nechceli navzájom pozabíjať, museli sme sa všetci naučiť ostatných rešpektovať a "nerušiť si kruhy".
Doma nemáme lásku za zásluhy, a priori sa vychádza z toho, že ten druhý to myslí dobre a robí ako najlepšie vie.
Výsledkom je harmónia, pohoda, pokoj a spokojnosť všetkých rodinných príslušníkov.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

blahoželám!

V štádiu, v ktorom ste, by chcel byť asi každý jedinec, avšak každý k nemu speje svojou cestou, svojim spôsobom. Niekto po diaľnici, niekto po poľnej ceste, niekto s navigáciou a niekto bez nej

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Evka, neviem, či by v takom štádiu chcel byť každý jedinec. Skôr mám dojem, že mnoho ľudí akosi nevie (alebo skôr nechce) žiť bez zvýšenej hladiny adrenalínu v krvi.

Kým to riešia cez bungee jumping a podobné kratochvíle, ešte to trebárs ujde.
Ale väčšinou sa aj vo vzťahoch riadia heslom bolo koze dobre, išla na ľad tancovať.

Dôvod takého konania je asi u každého takého "hazardéra" veľmi individuálny. Kým si to dotyčný nepreberie sám so sebou (alebo s terapeutom), tak zostane len pri deklamovaní toho, čo by údajne chcel, pričom jeho konanie je vyslovene kontraproduktívne.

Pre tých, ktorí sa naozaj snažia, zase môže platiť budhistické cesta je cieľ.
Takže sme sa zase okľukou dostali k tomu, že každý robí, ako vie

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Zijeme predsa za seba, nie pre druheho a podla druheho.

Takyto recept by som chcela , ako sa to da zit len podla seba ked sme v manz./partnerskom zvazku?

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Rosnička, napísala som to veľmi v skratke, skúsim podrobnejšie.

Bežne počujeme výroky typu: "On/ona je môj život, žijem pre deti, žijem pre svoju prácu... atď." Vyššia verzia je: "Obetujem sa pre niekoho/niečo."
Takéto chápanie zmyslu života je spoločnosťou veľmi oceňované, deti sú k tomu priamo a veľmi autoritatívne vychovávané cez lásku za zásluhy, a dospelí sú v tom denne utvrdzovaní cez množstvo podprahových signálov.

V skutočnosti sme tu sami za seba a patríme len sebe.
V skutočnosti každý z nás na nejakej úrovni ne/vedomia veľmi dobre vie, čo konkrétne on/ona potrebuje a chce.

Kedže však autorita (zvyčajne len "autorita", teda niekto, kto sa len domnieva, že ňou je, lebo je na pozícii autority a tým je to vraj dané) povedala, že... (čokoľvek), tak mnoho ľudí (vedome či nevedome) potlačí svoje túžby a potreby a "zaradí sa".

Na najnižšej úrovni pyramídy ľudských potrieb sú tzv. biologické potreby, prostredníctvom ktorých nás motivuje príroda (prežitie - nutne potrebujeme vzduch, vodu, jedlo, odev a prístrešie, potrebujeme sa rozmnožovať).
Na vyššej úrovni sú tzv. sociálne potreby, prostredníctvom ktorých nás motivuje spoločnosť, teda druhí ľudia (potreba spolupatričnosti, uznania, ocenenia, úspechu, lásky...).
Na najvyššom stupni sú sebarealizačné potreby, ktorými motivujeme samých seba, bez ohľadu na biologické alebo sociálne vplyvy, dostatok alebo nedostatok. Je to vlastne sebareflexia a sebaregulácia, sebavýchova a sebavzdelávanie, vnútorná motivácia, proaktívny prístup k životu a sila osobnosti. Potrebami tejto úrovne motivácie sú potreba zmyslu, potreba slobody, potreba tvorby, tvorivosti a objaviteľskej zvedavosti, potreba súcitu a nezväzujúcej lásky, symbiózy a spolupráce, a ešte potreba prevziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk.

Na prvej a druhej úrovni potrieb vládne všeobecný nedostatok, čo je v tejto spoločnosti základným predpokladom na to, aby vôbec fungovala, takže sa nedostatok vedome vytvára.
Tak dochádza k boju o zdroje (tu sa tým myslí láska, ocenenie, úspech, uznanie...), dôsledkom čoho je degenerácia celkového ľudského rozvojového potenciálu.

Keď vládne dostatok, prebúdzajú sa potreby sebarealizácie. Pre 98% ľudí je dostatok na prvých dvoch úrovniach základným predpokladom toho, aby sa mohla prebudiť ich potreba sebarealizácie. Toto je kľúčový fakt v oblasti ľudskej motivácie, ktorý sa sústavne zamlčuje.

Tretia úroveň teda znamená, že niečo robím len preto, že chcem. Nie pre partnera, nie pre rodičov, nie pre šéfa, nie pre Macka Uška.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Super clanok

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Príspevok som našla vďaka Inci až teraz, ale aj mňa veľmi zaujal. To o slobode vo vzťahu je krásne napísané, rovnako veľmi pravdivé sú slová o zbytočnosti rozvodu. Ja osobne mám pocit, že sa v manželstve učím každým dňom. Kiežby som si mnohé veci uvedomila skôr...