Blogy používateľa dasa_

Rozhodli sme sa pre krátku dovolenku na Slovensku. Ako povedala moja sestra - zvyšovali sme slovenské HDP.

Dnes je koniec školského roka a po meste som stretala skupinky mladých.

Spomenula som si na moje študentské časy. A naozaj netuším prečo  sa mi s týmto obdobím najlepšie spája táto pesnička

Syn má skoro 17 a tak niet divu, že o výchove nielen čítam, ale vlastne aj denne trénujem v praxi. Dokonca sme obaja s manželom aj absolvovali jeden kurz.

Naposledy som si prečítala článok. Bol síce viac o vzťahu otcov a synov, ale prvé, čo mi napadlo bol ten vtip, kde sa rozprávajú dve priateľky o deťoch. vieš, moja dcéra sa veľmi dobre vydala, muž urobí všetko, nakúpi, uvarí, uprace, zarobí. Ona nemusí nič. Zato syn, to je katastrofa, ten teda dostal ženu!!!!. Ona nič neurobí a on chudák aj varí aj perie, aj upratuje, aj s deťmi sa učí...."

Tie, čo sme zažili socializmus to máme stále v pamäti. Tá bola super, ktorej mama alebo babka šila, štrikovala, háčkovala. A ak ku tomu vedela zohnať aj Burdu, tak to už bola fakt trieda. Šitie bola v podstate nutnosť. Na jednej strane trochu fádna konfekcia. Na druhej strane nie neobmedzené zdroje. Veci sa prešívali, kombinovali. Hľadalo sa.

Ale bola tu aj vysoká úroveň šitia v luxusných salónoch. Neboli tak úplne súkromné, aj keď to občas tak vyzeralo.

Vybrala som sa do veľkého mesta. Mojim jediným pevným cieľom bola návšteva galérie. Tak som sa rozhodla po meste pohybovať MHD.

A hneď na prvej zastávke som mala veľké šťastie. Pristúpila ku mne krásna dáma v rokoch. Mala oblečený decentne ružový twinset, béžové nohavice. Slušivý strieborný účes, okuliare a v ruke paličku. Poprosila ma o radu. Tak sme spoločne hľadali autobus. Potrebovala na poštu.

Z času na čas musím absolvovať odber krve. So žilami som v podstate nemala nikdy problém, takže pohoda.

Aj včera som išla. Ráno o pol siedmej som mala číslo 16. Reku, to sú samé odbery, sestrička už pracuje, tak za pol hodinku som vybavená.

No keď bolo 7 a ešte nebolo dnu ani číslo 6, začalo to byť podozrivé. Reku, asi sestrička nemá dopredu pripravené papiere a každému to extra vypisuje ručne. Konečne krátko pred 8 som sa dostala dnu.

Včera som bola v Trenčíne rozlúčiť sa s mojim obľúbeným obchodom. Končí.

Sedela som po nákupe na kávičke. A vtedy mi to došlo. Za to všetko môže Lenka.

Za čo? No za to, že tu sedím iba pri káve. Žiadna zmrka. A to ju tam majú fantastickú, žiaden veľkosklad, ale vlastná výroba. Ani koláčik. Iba káva.

Svet sa nemení. Ani my ľudia.

Rozprávala známa o svojej babke. Je to príbeh starý viac ako polstoročie.

Dedko dobre zarábal a tak babka bola doma. Bývali na ulici, kde takto fungovali skoro všetky rodiny. Televízia nebola, rozhlas síce vysielal, ale nechŕlil správy jednu za druhou.

Kedysi dávno, snáď 20 rokov dozadu sa moja známa sťahovala do iného mesta. Bolo to dosť ďaleko. Dovtedy podnikala s bratom v jednej firme. Tak sa rozhodla, že chce vyplatiť svoj podiel.

Dlho sme sa o tom bavili, preberali z rôznych strán, počítali podľa účtovníctva aj podľa iných vecí. Konečné číslo povedala ona. po pravde, mne sa zdalo veľmi vysoke. Ale nekomentovala som, bola to jej záležitosť. Dlho sa obávala rozhovoru s bratom. Nakoniec mu to povedala a on bez mihnutia oka zaplatil Bola to fakt vysoká suma.