Blogy používateľa kp

Kolega Anton naklonil hlavu nad pravý a naďalej výrazne modrofialový prostredník so zreteľnými krvnými podliatinami.

- To si šila ty?

- Áno.

- Pekná práca. Radil by som ranu dôkladne premyť, potom prečistiť – ďalej použil výraz, ktorému som nerozumela.

- Myslíš, že mám znovu stiahnuť necht? - prerušila ho prekvapene doktorka a mne hrôzou takmer vypadli oči.

- Nie, to nie je potrebné. Lokálne umŕtviš a môžeš vysávať spod neho. Ešte by som boj nevzdával. Pokúsime sa ho zachrániť – zahlásil na záver a ja som sa nanovo rozklepala ako nedeľná huspenina.

V okamihu, keď doktorka otvorila dvere, aby mi podala správu, sa v ich tesnej blízkosti nachádzala aj kolegyňa Schmidtová. Čisto náhodou ku mne otočila tvár a ja som jej kývla hlavou na pozdrav.

- Ona bola u teba? - spýtala sa prekvapene svojej nezvanej následníčky. Tá sa ku mne otočila chrbtom.Jej odpoveď som nezachytila, no potešilo ma nasledujúce rozhodnutie.

... koľko si myslia, že máte rokov, ak od nich očakávate lichotivú odpoveď.

Deti to nemyslia zle. Deti sú až tak úprimné, že vám väčšinou pri neodškriepiteľných šedinách pridajú aspoň desať rokov navyše. Asi si hovoria, radšej poviem viac, nech sa neurazí, že jej/mu čosi uberám (na cene a vedomostiach)...

Ja som využila príležitosť a pustila sa s ňou do debaty. Podľa nepísaného pravidla „smalltalk zbližuje ľudí“.

- Tak najprv mi tvrdí ´o desať dní´ a zrazu sem chodím častejšie než na klavír??? Samozrejme, že sa podriadim príkazom lekárov, veď sa jedná o moje zdravie. Ale nezdá sa jej vari niečo na rane, keď mi nečakane, priam exponenciálne, navýšila kontroly???

Igor sa postavil ku stolíku a poukladal naň všetko potrebné.

A naozaj! Do ošetrovne vstúpil mladík s ebenovou pokožkou. Takže sa jednalo iba o afrických desať minút.

- Prečo ste nečakali na oddelení, kým neprídeme? - osopila sa naň podráždená policajtka.

Iba čosi ospravedlňujúco zamrmlal.

- Skade pochádzate? - spýtala sa o kus zmierlivejšie.

- Zo Somálie.

- Obaja?

Nemo prikývol.

- Poprosím vaše doklady.

Podal jej nejaké papiere.

- A váš kolega?

Do ošetrovne vbehla so smiechom nová tvár. Obe ruky mala snáď až po plecia omotané obväzmi. Zjavne sa pred chvíľou ktosi z kolegov zaúčal v obväzovej technike na jej horných končatinách.

- Konečne si ich môžem dať dole! – radostne zvolala a pristúpila ku môjmu stolíku.

- Potrebuješ pomoc, Simone? - prezvedal Igor.

- Netreba, rozmotávanie zvládnem i sama.

Potom zbadala napoly odhalenú ranu, modrofialový prst a necht so stehmi.

- Oh, to muselo bolieť. To je ten pomliaždený prst?

Po istej nemilej skúsenosti spred pár rokov som sa obávala, ako na úraz zareaguje syn (nenadarmo bol oslobodený vedením zboru od tradičných vianočných koncertov v nemocniciach).

Určite mu nepadlo zaľahko pozerať na maminu obviazanú ruku, ale keď ráno odchádzal do školy, zastavil sa na chvíľu na schodoch, pozrel na mňa predstieraným pohľadom pomstychtivého mafiána a cez zuby precedil:

- Neskôr mi nadiktuješ meno a adresu toho chlapca! - mávol podarene rukou a pobral sa za svojimi povinnosťami.

Z jeho žartovania som pochopila, že najhoršie má za sebou.

xxx