Tip na dovolenku

V Bavorsku sú dva týždne prázdnin - Turíce - posledné pred dlhými letnými, a tak muž pred rokom navrhol, aby sme sa vybrali na pár prieskumných dní do západnej časti Južného Tirolska, ktorú som dovtedy ja nemala možnosť spoznať. Do Vinschgau.Slovo dalo slovo a my smevydali na cesty. Zvolili sme však inú prístupovú trasu. Teda inú od Garmischu. Bez diaľníc, ale i tak vcelku rýchlu. Dokonca minimálne serpentínovú (aspoň podľa môjho ponímania), hoci viedla alpskými veľhorami a mala na pozeranie či obdivovanie mnohé v ponuke.   Krátko po vstupe na taliansku pôdu za priesmykom Reschenpass nás vítalo najväčšie jazero Južného Tirolska s rovnakým menom - Reschensee. Do roku 1949 sa na jeho mieste nachádzali lúky a pasienky, gazdovstvá a dedina Graun. Keď sa kompetentní rozhodli dolinu zaplaviť, presťahovali dedinku o kus vyššie. Iba kostolná veža zotrvala na pôvodnom mieste a do dnešných dní sa vyníma táto rarita z chladných vĺn jazera.Upozornil ma na ňu muž a ja som sa zachovala presne tak, ako to stojí na stránkach nášho papierového sprievodcu. Prinútila som šoféra zastaviť pri kraji a rýchlo som z najlepšej možnej pozície stlačila spúšť fotoaparátu na pamiatku.   Na plávanie nie je Reschensee vhodné kvôli nízkym teplotám, veď sa i nachádza takmer vo výške 1500 m.n.m., ale vetry, čo sa na ňom preháňajú, ho robia rajom pre surfistov. V zime sa zasa vraj mení na obrovské klzisko.Naše kroky mierili o kus nižšie. Na hod kameňom od Malsu, charakteristického svojimi piatimi vežami.

Keď sme dorazili do cieľa, boli sme zmordovaní dlhým sedením v aute. Navyše i majitelia gazdovstva a zároveň prenajímatelia apartmánov sa práve nachádzali pracovne kdesi mimo, nuž sme zaparkovali pred domom a pobrali sa presondovať neznáme okolie. Zo skúseností vieme, že najbezpečnejšie sa blúdi v kruhu. Horšie je to v oblastiach, kde jablkové plantáže môžu podstatne ovplyvniť jeho polomer. Tentokrát sme však mali šťastie. Čo sa plantáží a polomerov týka. O počasí sa to nedalo tvrdiť. Už po pár metroch sa spustil mierny dážď. My však nie sme z cukru, a tak sme šliapali v kruhu ďalej. Ale ani dážď sa nevzdával, nuž sme sa rozhodli zájsť niekam do sucha. Aby nám kamarátka náhoda do cesty priviedla chlapca z Michaelovho zboru spolu s rodinou. A nech mi nik netvrdí, že svet je veľký!!! (V Mníchove sme sa ešte nikdy náhodne nestretli.)

V žilách mi odmala prúdila krv dobrodruha a ťahalo ma to skôr ku príbehom z minulosti, z čias našich predkov, než ku pretechnizovanej sci-fi budúcnosti. I preto radšej uprednostňujem dovolenku kdesi na zabudnutom konci sveta, ako sa stať súčasťou megahotelových komplexov all inclusive.Gazdovstvo, kde sme sa ubytovali, má niekoľko plusov v ponuke, ktoré mi aspoň čiastočne pripomínali pár momentov z občasného, bezstarostného detstva. Z návštev rodiny a známych po okolitých dedinách môjho rodiska, ktoré som od nepamäti zbožňovala.Naši hostitelia obhospodarujú jablkové polia, v stajni chovajú pár kráv a prasiat, pričom kravy boli už kdesi na "letnom byte" hore na pasienkoch, na dvore v ohrade im pobehujú sliepky a z času načas sa príšla predviesť i nádherná - vzhľadovo odhadujúc - perzská mačka. Z okien sme hľadeli do záhradky pre hostí a na zasnežené veľhory, v spálni nám príjemný tieň zabezpečovala pol na pol hruška so smrekom a zovšadiaľ miestnu atmosféru vhodne podfarbovali tóny kravských zvoncov.   Zhovorčivá domáca nás pár hodín po príchode privítala hneď dvoma prekvapeniami. Pôvodne nás "nableskovku" ubytovala jej 17-ročná dcéra. Muž sa aj čudoval, ako rýchlo zasa zmizla a nič od nás nevyžadovala, ale nám ani nič doplňujúce - ako je to pri ubytovaní zvykom - nevysvetlila. Zato jej mama hneď v úvode začala horekovaním o oplašenej mládeži, ktorá nikdy poriadne nepočúva, čo má. Vraj nás ubytovala do nesprávneho apartmánu. Tisíckrát sa ospravedlňovala za omyl. My sme sa jej priznali, že nám všetkým trom boli divné štyri ustlané postele, ale než sme sa stihli spamätať, dievčiny nebolo... nuž sme sa sťahovali o dvere ďalej.Druhým prekvapením - hoci ho už spomínala v našej mailovej korešpondencii, len nám chýbala predstava, čo oznamom myslí - boli tri celotýždňové južnotirolské pasy na prepravu zadarmo miestnymi železnicami a verejnou dopravou kompletným Južným Tirolskom. Okrem toho v sebe zahŕňajú i zľavy na mnohé vstupy a atrakcie.Podobné pasy existujú kade-tade po svete, no zatiaľ sme si ich vždy museli dokúpiť sami. Tu boli vrámci (i bez toho prijateľnej) ceny ubytovania.   Rozhodnutie na Vinschgau padlo na poslednú chvíľu, a keď som sa snažila ešte z tepla domova nájsť na nete pár tipov na výlety okolím, zlyhal nečakane net. Stránka, ktorá ma zaujala obrázkami, bola preťažená podobne chtivými záujemcami. No v pamäti mi zostal záber, pripomínajúci naše turistické výlety po prenádhernej Madeire. Lepšie povedané na tamojšie levady.Netušila som, že svojou podstatou rovnaké vodné systémy zavlažovania zaviedli i tunajší obyvatelia. Veď na našich predošlých potulkách Južným Tirolskom (Raas, Kalterer) sme nič podobné neobjavili. Ale pekne po poriadku.

Pomenovanie Vinschgau označuje oblasť od hraničného priesmyku Reschenpass takmer až po Meran, čiže 75km dolinou riečky Etsch. Kedysi bol označovaný za hladovú dolinu Tirolska, kde rodičia museli svoje práceschopné deti posielať do služby ďaleko od domova.

 

Kedysi pestovali miestni sedliaci na poliach predovšetkým pšenicu, ale keď začali okolo roku 1860 prví pionieri s výsadbou jabloní, postupne ju odsunuli do úzadia. Dnes na plantážach len vo Vinschgau vraj stojí 12 miliónov jabloní. V ponuke je 18 rôznych druhov jablkových odrôd. Ďalej sa dobre darí i viniču, marhuliam a inému ovociu.A všetko funguje vďaka pradávnemu, dobre premyslenému zavlažovaciemu systému, označovanému ako Waale. Ich názov je podľa predpokladu jazykovedcov románskeho alebo keltského pôvodu.Dažď by v suchých dolinách Vinschgau (s vrchmi po oblaky, ktoré doliny "okrádali" o vlahu) nijako nestačil pokryť potreby osídlencov, preto sa už v 13.storočí objavujú prvé nariadenia ohľadne hospodárenia s drahocennou vodou. Mnísi z Marienbergu boli pravdepodobne tými, kto vytvoril základ budúcich sietí kanálov s transportom na väčšie vzdialenosti. Keďže sa muselo pravidelne dbať i na ich údržbu, založili popri nich i chodníky, ktoré od istej doby prebrali i funkciu vyhľadávaných turistických trás.Na informačných tabuliach sa spomína, že Waale boli kedysi rozšírené po celom Južnom Tirolsku a ešte pred sto rokmi presahovala ich celková dĺžka 1000 km.