Ako som varila perkelt zo zelenej fazuľky

Milujem to také, keď moja mamina vbehne len tak do záhradky, aby sa pozrela čo má v nej nové a potom len ju vidím spomedzi hriadok vynášať plné náruče. Tu rajčíny, tam ma pošle po  misku na uharky, lebo sa potvory včera pri oberaní niekde skryli a sú tam také kúsky jak šalátovky , potom zas červená cibuľka taká krásna tam je, že na šalát sa len tak pýta. Patizón, patizón sa toho roku velice dobre chytil, no a tekvicu – nechceš tekvicu? Nie mami, mám cukinu. No ale tekvica nie je cukina!!! A čo robíš z tej cukiny? Ja ti pribalím aj moju, môžeš ich pomiešať, ja mám inú odrodu. A ešte bylinky – pozri ako tá mäta sa roztiahla, dusí mi hortenziu ( ani náhodou – hortenziu by ste si mohli pomýliť aj s Adelou, čo ocuclala Dočolomanského, taká vysoká a veľká je, tú by nezatienil asi ani tatranský národný park). A potom mi to pekne krásne všetko naukladá do košíka, lenže košík je malý a tak treba aj tašku pribaliť a ja potom pekne krásne rozmýšľam, že mi treba iný bicykel, lebo na tom cestnom to fakt nie je na prenášanie úrody zo záhradky. Ale som rada. Niekto chodí na rínok, ja chodím k mame . Bez peňaženky. Ruku hore kto mi závidí.

Na poslednom takomto výjazde medzi hriadky mama s hrôzou zistila, že toho roku aj strúčkom sa prevelice dobre darí a ona na ne pozabudla. Tak len tak pomedzi rečou a výmenou receptov na cukinový koláč (ja na sladko, ona na slano) nazbierala za plnú náruč strúčkov. Zoberieš si také nemáte. Aj som zalapala po dychu, že decká také nejedia a že ... no chce sa mi prieť s maminou? Nechce. Zoberiem mami, ďakujem.

Ako decko som nikdy strúčky neľúbila. Najväčšie fó pá som vyviedla, keď som starej mame – kuchárke zo škôlky pri obede povedala, že moja mama robí lepšiu strúčkovú omáčku. Stará mama sa zdvihla od stola (huba na fazuľku  jako hovoril môj starý tato na výraz vrcholne urazenej jeho manželky, teda keď už slová došli, resp. sa k búrke len schyľovalo) a odišla volať svojej neveste, akože tú omáčku ona varí, lebo tie jej nevďačné detiská ofrfľali tú jej „škôlkársku“.  No čo budem naťahovať. Boli to zemiaky, ktoré mne chýbali v omáčke, lebo po strúčkoch som veľmi nepátrala, zato zemiaky nájsť bola pochúťka.

Takže takýto vzťah k strúčkom od mala som mala.  Zjem, ale nehľadám ich.

Keď som si ich už však doviezla domov, tak sa zjedia! I spomenula som si na recept na perkelt na NM a dala sa ich čistiť. A keďže mi vskočili do myšlienok, hodila som strúčky ovárať automaticky a nie ako v recepte na podusenú cibuľku. Keď som nakrájala cibuľku do sklovita, švacla som naň polovicu tých strúčkov a zistila, že nemám červenú papriku  - toto ako totálne nechápem ako sa mi mohli stať. Červenú papriku mám VŽDY aj jeden sáčok do zásoby! Tak som sa nadýchla, že doooooobre, klepla na to dve vajíčka a bola z toho praženica so strúčkami. Také môžem. Aj bez chleba, len tak s rajčinkou. Zvyšok strúčkov putoval do chladničky.

Na druhý deň, že dáme druhý pokus na perkelt a tak som strúčky vytiahla a ako som tak pripravovala mäso pre zvyšok rodiny, keďže som neraňajkovala, tak som z tých strúčkov odjedala. Až zostalo len za takú polievkovú misku z nich. V tom som si uvedomila, že je už po dvanástej a ja nemám polievku pre mojich chlapov a že najrýchlejšia by bola asi rajčinová, lenže ani pretlak mi nejak nehrozí, nielen červená paprika a vlastne aj do rajčinovej treba červenú papriku, takže celé zle . A čo som ja neurobila ?– no jasné. Miesto perkeltu som urobila strúčkovú omáčku. Mne chutila, hoci zemiaky už som nestihla do nej uvariť.

Akurát, furt som ten perkelt ešte nevyskúšala. Pôjdem ja dnes skontrolovať, či mám červenú papriku, lebo mi mama volala, že či neprídem na kávu. Vraj sa jej rozmáha do kosatcov medovka. A strúčky ... strúčkov je toľko, že sa jej do mrazáku už nezmestia.

No a origo recept, ktorými mi poznačil život : https://nanicmama.sme.sk/hlavne-jedla/perkelt-zo-zelenej-fazulky