Stala sa nam zvlastna vec, nevieme si to vysvetlit, ale stalo nas to kopec nervov ,tak sa s vami podelim o zážitok. Priateľova dcéra žije so svojou matkou a dostala od starych rodicov nemaly financny obnos s podmienkou, že sa peniaze ulozia do banky na terminovaný ucet a pouziju sa výlucne na vysokoskolské studium. Priatel bol rodinnou radou ustanovený dohliadat na ucet .Prisiel cas ,ked mal prist vypis. Ale výpis neprišiel....Priatel sa pobral do banky predlozil OP a žiadal informacie.
... toto slovo sa mi preháňa mojou mysľou každý deň od rána do večera a ja len civím ako puk. Ty nie si normálna vrieskam na seba v zrkadle, ale nemá to žiadny účinok. V hlave kopec roboty, povinností, plánov a nič. Telo nereaguje . Zostáva k mojim myšlienkam hluché. Neviem čo stým mám robiť . Podľa manžela sa mám veľmi rýchlo prebrať, lebo už nevie čo bi mal ešte spraviť aby som bola spokojná a šťastná.
Za tú dobu, čo mám štyri deti, som si už mohla zvyknúť. Ozaj nechápem, prečo ostávam zaskočena svojimi kobylkami a ich vzorcani správania. Sú tak rozdielne. Mám pocit, že každé jedno si vybralo niektorú moju bonusovú slabú stránku. Tie dobré majú samozrejme po tatovi.
Keď sa Karol narodil, jeho brat Vlado mal štyri roky, matka 36 a otec ešte o 10 viac. Boli dlho a túžobne očakávanými deťmi. Vlado bol ten, čo vždy poslúchal, pomáhal, bol slušný a mamičkin. Karol mal všetko dovolené, on bol ten ktorému sa zvlášť kupoval salámik, klobáska, zákusok.... On nič robiť nemusel.
Nedávno som si prečítala takú malú milú knižku od Lucie Kollárovej "S koňom v tvári a maslom na hlave". Veľmi pohodové čítanie. Zaujala ma v nej najmä jedna myšlienka. Vraj po štyridsiatke sa žena musí rozhodnúť medzi tvárou a zadkom. Hormóny sú nemilosrdné, tuk sa v istých partiách viac ukladá a tak, buď budeme trošku okrúhlejšie, ale zase budeme mať pekné tváre a vyhladené vrásky, alebo sa budeme viac sledovať, kontrolovať stravu, cvičiť a udržiavať si peknú chudú postavu, ale zákonite sa to odzrkadlí na našej tvári, ktorá bude o nejakú tú vrásku bohatšia.
Tak ako milujem niektoré výrazy, vety, či napr. celé dialógy z filmov a občas ich aj používam, tak sú slová, vety z bežného života, ktoré keď počujem ..., skrátka, nemám ich rada.
"Kde máme to, či ono?" Tak toto je jedna z viet, ktoré mi zaručene vedia zdvihnúť tlak. Moje nervy, čo v tejto domácnosti žijem len ja! Jasné je to pohodlnejšie, než troška porozmýšľať.
V poslednom čase sa mi dosť často stáva,že sa mi na chvílku "zastaví" čas a ja len sa pozerám na ľudí okolo mňa...pozorujem ich,čo robia,ako sa správajú a vlastne akí sú...na cudzích ľudí...
Brigádujem v jednom supermarkete,každý deň som v kontakte s desiatkami ľudí-a každý jeden človek je iný...
SOm z tých, ktoré chodia na nákupy asi tak - zaparkujem, vyskočím z auta, vbehnem do supermarketu/obchodu/obchodíka, vyberiem košík spôsobom , ktorý núti iných hádzať sa pod stoly v obave vlastnej bezpečnosti, vytasím "to-do" list, naložím košík, nabehnem k pokladni, zaplatím, fujazdím preč.
.
. Zostáva k mojim myšlienkam hluché. Neviem čo stým mám robiť 
. Podľa manžela sa mám veľmi rýchlo prebrať, lebo už nevie čo bi mal ešte spraviť aby som bola spokojná a šťastná.
