Ne vidieku bývame už osem rokov. Od začiatku sme vedeli, že naša oblasť je dobrodružná pri snehu a vetre. Ale až dnes nastal slávnostný deň D, keď sa deti môžu vytešovať, že nepôjdu do školy kvôli kalamite.
"do riti!do riti!do riti!..." nič iné mi hlavou v ten moment nepretekalo, len tieto dve slová v opakovaniach tak rýchlych a tak hlasných, že zotrvať na recepcii fitnescentra chcelo v ten moment kus pevnej vôle...
Nezvyknem dávať linky na videá. Veď na to musím kliknúť, čakať kým sa nastrímuje a potom ešte nedajbože (ako v prípade tohto videa) aj stlačiť plej.
No dnes som to urobila a STÁLO TO ZA TO!!!!!!!!!!!!!!!!!
Dievčatá pozrite si to (ak máte chuť a čas), je to proste dobré!
Takže, papier stále žije!
“Babka a keď zomriem, kam pôjdem?”, pýtala sa s nevinnosťou štvorročného dieťaťa.
“Do neba. “
“A čo tam budem robiť?”
Babka presvedčene odpovedla:”Nič, narastú ti krídelká, zmeníš sa na anjelika a budeš len tak……”
“Ja nechcem žiadne krídla!”, zahundrala nahnevane. Ona predsa nie je vták.
Babka sa zasmiala. “No nehnevaj sa, v nebi ti bude dobre, tam nie sú žiadne trápenia. Budeš tam mať všetkého dosť.”
Ahoj dievčatá milé, rada som tu opäť medzi vami Pred časom som urobila rozhodnutie a poprosila Kami o zrušenie úctu tu na NM. Myslím, že to snáď budú dva roky? Ani presne neviem. Dôvody sú nepodstatné, každopádne boli osobné a netýkali sa ani obsahu, ani vtedajšieho osadenstva NM.
Požiadali ma, aby som nastúpila do policajného auta. Mlčky som poslúchla.
Začalo pršať. Najprv len drobné kvapky, ktoré sa razom pozamieňali na obrovské, až to dunelo.
Mám rada dážď. Len tak si sedieť niekde schúlená a tíško pozorovať dažďový tanec...
V tú chvíľu som si vybavila zoznámenie s MM.
