Bezhlavý a toľká výdrž!

Deň piaty, rozlúčkový

Keď sme v predošlý deň na stanici U3 zazreli veľkoplošnú reklamu na Dungeon, sľúbila som Michaelovi, že si ešte raz a dôkladnejšie preštudujem informácie ku nemu na internete. Niečo sa mi marilo, že deťom sa návšteva neodporúča, nepamätala som si však spodnú vekovú hranicu. Takisto som plánovala skontrolovať cenu, aby som nezostala neskôr stáť pred pokladňou s otvorenými ústami. Tá reklama bola vlastne vnuknutím dobrej víly, bo pôvodne som túto hamburskú atrakciu z programu návštev vylúčila. Ako nevhodnú pre juniora.

Vek sme však spĺňali a cena sa vďaka Hamburg Card zdala byť tiež prijateľná. Podľa odporúčania na stránke sme sa na Dungeon vybrali hneď rano na desiatu. (Ranní ptáče dál doskáče.) A prvýkrát som tak naozaj zajasala nad zľavou - od tohoto momentu sa totižto H.C. finančne oplatila.

Navyše sme sa stali časťou programu či show, z ktorej sme obaja odchádzali nadšení ako už dávno nie. Kulisami, hrôzostrašným programom na veselú nôtu, pohotovými hercami, ktorí do sekundy zimprovizovali scénky podľa odpovedí návštevníkov a tí spolupracovali takisto prvotriedne, proste paráda.

Príjemne ma prekvapila i dĺžka putovania v temnom svete zločinov, cholery & Co. Plných 90 minút! Vrelo odporúčam každému, kto naozaj dobre rozumie nemecky (alebo anglicky). Je to potrebné predovšetkým pre tie osoby, ktoré trpia klaustrofóbiou z tesných, tmavých priestorov, lebo ak rozumiete, úplne na ňu zabudnete.

Až tak vás dianie navôkol vtiahne do deja a vy nebudete mať vôbec čas myslieť na akúsi fóbiu. Aj z dlhonohých pavúkov sa zrazu stanú milí spoločníci. (Aspoň dúfam.)

Na predstavenie sme sa dostali do zmiešanej skupiny, kde jej podstatnú časť tvorila nejaká trieda stredoškolákov. Zbytočne som sa obávala, že budú rozjarení, hluční a pokazia nám zážitok z návštevy. Inde možno aj áno, ale nie v Dungeone :-D . Práve naopak. S nimi mala prehliadka akúsi špeciálnu iskru.

Herci sa jednoducho vyžívali v úlohach inkvizítorov či bacharov a dávali ich do laty, ako to bolo kedysi zvykom. Ale tak, že sme sa išli popukať od smiechu. Týmto im dodatočne ďakujem za aktívnu účasť na i tak výbornom programe. A prvýkrát som bola niekde, kde prívlastok strašidelný mal svoje opodstatnenie.

Nechcem prezrádzať jednotlivé detaily, skvelo prepracované efekty a momenty prekvapenia - lebo ktohovie, či tam nakoniec nezájdete i vy - a bola by škoda, keby ste na ne prišli dokonale pripravení. Sám Michael neskôr priznal, ako sa aspoň trikrát dosť vyľakal (a to je z táborových nočných hier pustým lesom bez baterky naučený na mnohé). Po nezabudnuteľnom muzikáli ohodnotil tento zážitok ako druhý najlepší za posledné obdobie.

Jednu scénku vám predsa len trochu priblížim. Preniesli sme sa v čase do roku 1842 a Hamburg práve horel. Povráva sa, že oheň videli až do vzdialenosti 50 km od mesta. Aj kvôli tejto udalosti, keď takmer padlo popolom, nedisponuje toľkými historickými pamiatkami ako možno iné porovnateľné metropoly.

Oheň sa rozhorel v tabakovej fabrike, presná príčina sa nikdy nezistila. A hoci ho včas odhalili, vietor a dlhotrvajúce sucho spôsobili, že sa ho nepodarilo uhasiť a rýchlo sa šíril ďalej. Ku skaze prispeli i blízke sklady s nejakými horľavinami.

Prvý návrh - zastaviť plamene kontrolovanou explóziou - bol predstavenstvom mesta zavrhnutý. A tak oheň vyčíňal úspešne ďalej. Každý sa snažil zachrániť ako vedel. Niektoré matky hádzali svoje deti do vody, dúfajúc takto v ich záchranu. Bohužiaľ netušili, že v prístave naopak zamestnanci vylievajú do Labe chytľavé kvapaliny v snahe zabrániť ďalším explóziam.

A takto zamorenou vodou zasa dolu v meste ľudia hasili plamene ... a čudovali sa, prečo blčia ešte lepšie. Keď oheň postúpil až ku radnici a väčšina písomnosti z nej bola prenesená na bezpečné miesto, rozhodla sa mestská rada predsa len pokúsiť zastaviť ho kontrolovanou explóziou.

Obetovali radnicu, ale nespravili to dôkladne, a tak v jej útrobách našiel nepokoriteľný nepriateľ ešte dostatok horľavého materiálu na svoje ďalšie šírenie...

(Hneď vedľa Dungeonu je Miniatur Wunderland - odporúčané každému, koho nohy neštrajkujú, koho nohy unesú. Naše by už, tuším, ani na tie barikády nedokázali ísť...)

Z druhej strany za Dungeonom sa nachádza (dovtedy) jediné múzeum korenín na svete - Spicy´s Gewürzmuseum. Akonáhle som doň vstúpila, začala som odušu kýchať. Michael zatúžil zasa silou-mocou ochutnať akési kakaové čierne korenie (nepoznám správny preklad) a takmer mu oči z jamok vyliezli. A to už je čo povedať, keďže je na štiplavom mlieku odchovaný.

Mimochodom, štvrť, kde sme sa nachádzali, sa volá Speicherstadt. Nie som odborníkom na prístavný žargón, no v preklade to značí niečo ako ´zhromažďovacie mesto, úschovňa´. Vynímajú sa tu vysokánske budovy z pálených tehál (tento druh stavebného materiálu je typický práve pre severnejšie časti Nemecka), ktoré sú vraj večer krásne vysvietené (o čom sa niektorí príliš unavení turisti, bývajúci ďalej od Speicherstadtu, nemajú možnosť presvedčiť na vlastné oči). No a tieto budovy, kedysi oslobodené od cla, sú najväčšími veľkoskladmi svojho druhu na svete. Aj priamo oproti Spicy´s sa nachádzal obchod s koreninami z celého sveta, a tak sme si spravili hneď druhú obhliadku zadarmo. Alebo za cenu nakúpených korenín.

Mať viac času a nemať Michaela pri sebe, veru si niektoré sklady - predovšetkým také exotickejšie - presnorím. Určite však nie kabelkové či topánkove...

Ako posledného som si v Speicherstadte odfotila piráta Claasa Störtebekera. Jedna zo scénok v Dungeone (do nej zapojili zhodou okolnosti aj Michaela) patrila i jemu.

Störtebekerova socha sa vyníma neďaleko Internationales Maritimes Museum. Hlavu mu kdesi tu sťali mečom v roku 1401. Podľa povesti krátko pred smrťou vyjednával so sudcami. Žiadal slobodu pre všetkych mužov zo svojej posádky, popred ktorých prejde bez nej po vykonaní rozsudku. Jeho bezhlavé telo vraj naozaj prešlo okolo 11 mužov. Až kým mu zákerný kat nepodložil nohu. (V Dungeone nám tvrdili, že i napriek tomu ich to nezachránilo pred popravou).

Ak sa to vezme trochu zakrivenou vzdušnou čiarou, tak za chrbtom piráta narazíte na túto budovu - Chilehaus.

Patrí medzi odporúčané pamätihodnosti, pričom sa všade dookola uvádza, ako je pekne v noci vysvietená. Kto vydrží na nohách do západu slnka, môže si to overiť live. Štvrť, kde stojí, sa nazýva Kontorhausviertel. Slovíčko ´kontor´ sa vyskytovalo na každom kroku, a tak som si naštudovala jeho význam. Tento typ budov, známy z Ameriky, sa staval ako čisto kancelárske priestory. Kedysi sa na okolí nachádzala najchudobnejšia časť Hamburgu, ale po vypuknutí cholery (1892) pôvodné domy zrovnali so zemou a po dôkladnej sanácii a dezinfekcii vybudovali čisto kancelárie.

Chilehaus postavili v rokoch 1922-1924. Na fotografii v knihe na mňa pôsobil ako vysoká špicatá budova, no priamo pred ňou ma prekvapili jej skutočné rozmery. Ako dlhý, zaoceánsky parník. S priestranným nádvorím v strede. Tá špicatosť bola iba optickým klamom na papieri. A hneď oproti stojí najväčší dom štvrti Sprinkenhof. Zaujali ma i fasády všetkých týchto budov. Predpokladám, že vyčnievajúcimi tehlami sa architekti snažili vytvoriť rôzne 3d-efekty na oživenie stavieb. Podarilo sa, tvrdím ja. Hoci na fotkách u mňa ich neodhalíte. Musela by som sa zamerať na iné, detailnejšie zábery.

Aj keď sme už ledva prepletali nohami, samotný Michael zahlásil, že neodíde z Hamburgu, pokiaľ nevystúpi na vežu svojho menovca. A tak posledným bodom programu zostával už iba Michel. Kúsok od Rathausmarktu, kde sme mali nastúpiť na U-bahn, sa ale tak strašidelne zatiahla obloha, že som mu navrhla, aby sme vyšli aspoň na Petrikirche, než začne liať. Ak teda chceme niečo vidieť zhora a nie iba počítať kvapky či dokonca krúpy. Obaja sme pritom vedeli, koľko schodov (do neba) nás čaká. Vyše 1000 ... a bez výťahu!!! Pani pri pokladni nás ihneď upozornila na skrinky vedľa seba. Lebo ako s úsmevom povedala, minimálne v polovici cesty budem ľutovať, že to závažie v podobe ruksaku vláčim so sebou. A každého, kto sa ku nej spotený vrátil z výšav, ponúkla pohárom osviežujúcej vody.

Na konci výstupu stojíte maximálne dvaja na neveľkej plošinke pod absolútnym špicom veže. Tí objemnejší sa možno ani nedostanú cez posledný otvor nad schodmi. Ku krátkemu oddychu služia dve drevené stoličky, ktorým sa zaisto poteší každý z vežových horolezcov, vytrvalcov.

Niekto iný by sa možno po zostupe nahnevane sám seba pýtal, prečo krátko po výstupe ako na potvoru vyšlo slnko. My dvaja sme sa na seba iba pozreli a i bez slov sme vycítili, že toho Michela ešte v ten deň dáme! A tu je jasný dôkaz:

Len smerom hore sme vďačne využili ponuku výťahu a zároveň zavrhli doplňujúcu návštevu krypty pod kostolom. A zvažujem, či v tej zatiahnutej oblohe nemali prsty víly. Oni sa veľmo dobre vyznajú, skade je krajší výhľad a chceli, aby sme si ho tiež vychutnali! Aj za cenu 1000 schodov navyše! Michel nám potom vysvietili slnkom, aby sme si prehliadli vežové hodiny - najväčšie v Nemecku. S priemerom 8m.

A keď už sme pri tých číslach: Hamburg má 2479 mostov - viac ako Benátky a Amsterdam dokopy!

Na stanicu sme dorazili vo veľkom predstihu, ale radšej skôr, ako zmeškať vlak. Žiaden deň predtým sme necestovali do mesta tak zavčasu, a tak som nedokázala odhadnúť dopravu v špičke. Stáli sme na plošine nad vlakmi, keďže dole priamo na peróne sa hmýrilo veľa cestujúcich, a sledovali tamojší ruch, keď nás nepríjemne prekvapila ohlušujúca explózia priamo za chrbtami. Všetci prítomní sa v momente nervózne otočili tým smerom. Očami som zachytila zvyšky záblesku a černošku asi v mojom veku, ktorá v šoku zvýskla a šla automaticky do kolien. Za ňou sa mihol nejaký kábel. Akási skupina, stojaca vedľa nás, mala o čosi lepší vyhľad a z ich hlasného, rozrušeného rozhovoru som pochopila, že sa jednalo o skrat na elektrickom vedení. Po všetkých tých nezmyselných útokoch v Európe som sa niekoľko nasledujúcich minút snažila zbaviť nepríjemného pocitu... (z ruskej rulety).

The End