Sedlák v Paríži II.

Kde som to? Aha, kdesi pri odchode z firmy.
Nuž v zhone a behu som letela po dietko do škôlky, potom domov, bleskovo dobaliť posledné veci. Jedno oko stále na ručičkách hodiniek. Ja, tvor zvyknutý v duchu arabských tradícií, že mám času dosť a akademická štvrťhodinka sa vždy vstrebá (proste inými slovami zvykla som si na pohodlie chodenia autom), som náhle bola tlačená neúprosným harmonogramom našich železníc. Ešte šťastie, že ma ochotný kolega hodil na stanicu autom. Vrútila som do haly, nervózne dupajúc som čakala, kým tie prekliato pomalé tlačiarne (inak dosť rýchle, ale v tej chvíli som už mala zaradenú rýchlosť svetla) vyhodia lístok, vlak totiž už dorazil a ako viete, zdržuje sa na stanici tak maximálne necelé dve minúty, a uháňala s dietkom v tesnom závese na perón číslo dva. Ledva som vybehla z podchodu, ešte som stihla kývnuť výpravcovi, aby počkal, dobehla si späť do podchodu po uplakané dieťa, ktoré mi nestačilo a soplilo na schodoch, že som ho opustila a vpadli sme do vlaku. Doslova. Sadli sme si na zem a dobrých desať minút lapali dych po tom olympijskom výkone behu stovky pod desať sekúnd. Za ten čas som preberala v duchu, či som vzala všetko. A keď som došla k záveru, že som výnimočne nič nezabudla, spomenula som si, že na vešiaku v predsieni ostala moja vetrovka. No holt, v Paríži bude MUSIEŤ byť slnečno. Inak sa nepoznám! (výhražný pohľad smerom k vyšším mocnostiam).