Sedlák v Paríži

Ako už býva v našej rodie zvykom, z času na čas nás prepadne potreba cestovať. Presnejšie prepadne môjho drahého a ten potom do mňa nenápadne hustí a hustí, až dosiahne svoje. Čo je v pohode, lebo mne zase nerobí problémy zbaliť tašku, deti a ísť hocikam. Však dáko bude. C´est la vie. Inšallah. Ikigai. Pohoda.
A tak ma po niekoľkotýždňovom odolávaní donútil objednať letenky, zabúkovať hotel a o necelé dva týždne nato naša rodinná cestovka v duchu hesla "Čo nie je dobrodružné, prirodzene nudí (a niekedy stojí peniaze navyše)" započala svoju ďalšiu výpravu. Tentoraz sme si pre oživenie pribalili tester - nášho syana. Reku, zistíme, či sa už na takéto cesty hodí.
Rodinné heslo začapočalo úradovať už pri odchode. Drahý na deň odchodu dohodol stretnutie u zákazníka v Blave, takže ja som mala vziať veci, dieťa a prísť za ním vlakom. Jednoduché, nie?
Ha-ha-ha.
Samozrejme že už ráno sa mi zmršil jeden obchod, v ktorom bolo zapletených viac firiem. Výsledok bol ten, že celé doobedie (ktoré malo byť nudne pokľudné, aby som mohla vypadnúť z práce okolo desiatej) som riešila, riešila, riešila a ku koncu sme všetci objednávatelia aj dodávatelia boli tak zmätení z meniacich sa podmienok zákazníka, že nikto netušil, čo ešte z objednávok platí a čo nie. Dokonca ani sám zákazník už nie. Z firmy som teda odchádzala v poslednej sekunde s tým, že mi ostal rozrobený problém a v duchu blahorečila tomu, že v tom lowcostovom hoteli v srdci Paríža (ani neviem, ako som ho zohnala. Skočil na mňa z Googlu sám. Stojí len 33 Eur na osobu a ponúka služby, ktoré inde ocenili na cca 50 až 60 Eur na osobu za noc v rovnakej lokalite = napr. k Louvru to máte 10 minút pešky.), ééé, teda že tam máme okrem iného voľný prístup na internet zadarmo (preto píšem).

Pokračovanie neskôr, ideme pozrieť nočnú Eiffelovku.