Šuch - ruch - buch ...

Táto spomienka je ešte ako bábätko, má sotva pár dní. Keď som konečne v civilizácii, podelím sa o ňu.

Prehovorila som moju veľkú rodinu na dovolenku na Orave. Chata krásna, 500 m od Poľska, veľký pozemok, altánok, šmykľavka, hojdačky, samota - ako mamina vraví , že aj zabééékať si móžeš  [Váľam sa od smiechu po podlahe] ... fotky na nete nás presvedčili. Škoda len, že naše očakávanie vysoko predčili krutú realitu.

Už pri príjazde pohľad na rozbité detské preliezky evokoval, že nie je všetko s kostolným poriadkom. Ale ešte vždy pohodááá... Nasmerovala som prvú várku a zaraz som hnala na stanicu po ďalšiu. Najväčšie terno prišlo po mojom príchode. Balkónová kľučka mi zostala v rukách, podlahy zametené štýlom ,,šuppodposteľ", kotlík na guláš špinavý, rošty na grilovanie plesnivé, drevo sme si mali narúbať sami tupými sekerami, dvere na wc sa nedali zatvoriť, ba čo viac, ani nesplachovali... Bola som na pokraji nervového zrútenia, veď šli cca 200 km!!! Volám majiteľovi, nech dačo robí s wc-kami, je nás tu 14!!! Naklusal, riešil, šprtal a odchádzal so slovami ,,mrzí ma to". Komédia pokračuje! Z kohútika tečie vajcovka, ktorú treba prevariť aj na umývanie zubov!!! Musela som si dať frťana, kolabs na mňa doslova číhal. Ale vravíme si, ak nebude pršať, to dáme. Horšie to už nebude...

Na druhý deň večer panovala zábava pri hre. Pokročilá večerná hodina si žiadala uložiť detváčiky. Zmohlo to aj mňa na hodinku. Potom som však našla bdieť len polovicu osadenstva. Ešte o jednej v noci sme sa chichúňali ako blázni. Buch ... zostalo ticho v momente, každý pozrel na každého a svorne sme sa zhodli, že to boli dvere na aute. Ale koho??? Dusno by sa dalo krájať, báli sme sa ísť aj na ten záchod. Bránu sme nezamkli, vonku tma ako v rohu a tie balkónové dvere sa nedali ani zatvoriť - vykradli ho !!! Samé žene a jeden chlap ... no strááách!!! Vytvorili sme barikádu, k dverám pritisli stôl, povykladali naň stoličky, zatlačili fotelkou a dorúk vzali, čo sme našli ... viď foto
. Zastreli sme žalúzie, nechali sme rozsvietené svetlo v obývačke aj na schodoch. Aj v izbách sme zatarasili dvere, čím sa dalo. Ľahli sme si, ale nik nespal. Okrem sesternice a toho jediného bdejúceho muža  O hodinu znova šuchot rachot. S mamou sme spali dole a skoro sme zomreli od strachu. Z poschodia píše sestra mame, že či to my... no nie...tak som ju, tetu a sesternicu zavolala spať k nám. Aby sme sa báli spolu. Štyri hodiny, vonku sa brieždilo a my sme len zaspávali.... Zvyšok rodiny ráno nechápal, čo sa dialo v kuchyni. Držali sme nočnú hliadku, kým oni spali ako zabití...

Všetko dobre dopadlo, zvykli sme si a na túto chatovačku budeme dĺĺĺĺho spomínať, lebo ešte ani na jednej som sa tak nebála!!!

P. S. : Inak sme celkom normálna rodinka!