Blogy používateľa kp

nás neobišli ani tento rok. Lebo kde sú deti a ekšn, tam sa väčšinou vždy niečo zomelie.

Náš táborový maskot - čo sa zranení, lepšie povedané zlomenín týka - si tento rok uchránil svoje vlastné kosti, ale ...

Tábor otvorila hlavná vedúca oznamom:

- Neuveríte, ale oni do všetkých izieb nakúpili nové postele!

- Do všetkých?- nechceli sme veriť.

- Úplne do všetkých. Aj do toho "skladišťa" na prízemí. A celý objekt vymaľovali!

Správu pretlmočila vzápätí i deťom a žiadala ich, aby na novú výbavu dávali veľký pozor.

Som už asi stará, keď nedokážem pochopiť, ako mohli rodičia asi polovice detí vypraviť svoje ratolesti na 200-km cestu s dvoma prestupmi bez bundy, či pršiplášťa, keď v správach o počasí hlásili dážď! Prvé kvapky zmáčali vlak už v polovičke cesty a sprevádzali nás od Žiaru n/Hronom až po Banskú Štiavnicu. Ako na potvoru mal vlak meškanie viac než polhodinu, a tak sme nestihli prípoj nielen do Banskej Štiavnice, ale ani následne do Sv.Antona. Celková strata času tým činila tri hodiny navyše. Tri hodiny, počas ktorých časť detí mrzla v tričkách s krátkymi rukávmi!

Presne o jednej som opúšťala na sladkých 6 týždňov školu, aby som o 17:30 nabalená batohmi vyrazila s Michaelom smer Slovensko. Napodiv sa neudialo tentokrát nič výnimočné. Ibaže som vedela, že nasledujúca noc bude zasa raz až príliš krátka. A jej podobné budú v podstate nasledovať ďalších cca. 14 dní.

Ochkajúc, jajkajúc vošla do triedy Tichá voda. Na chrbte mala aktovku a oboma rukami za sebou ťahala velikánsku papierovú tašku. Navonok vyzerala byť pevná/stabilná, ale i dosť plná.

- Katarína, uff, uff, ledva ju unesiem!

- Čo v nej skrývaš kamene?

- Nie, iba nové knihy a tohtoročné pozostatky z lavice (rozumej napr. tvorbu z výtvarnej). Vyprázdnila som celú aktovku a jej obsah som nastrkala sem do tašky.

Ako každé ráno som zapla rádio, aby som si pri príprave raňajok vypočula aktuálne novinky z domova i zo zahraničia a v hlásení o siedmej žiadali poslucháčov o pomoc pri hľadaní nezvestnej matky a jej 16-ročnej dcéry, o ktorých zmiznutí som sa dozvedela už včera od kolegyne. Dievča bolo pred pár rokmi u nej a teoreticko-prakticky som ju teda stretávala i ja.

Po piatej vyučovacej hodine sa u mňa nazbieralo namiesto 10 detí iba 6 prvákov a druhákov. Štyria mládenci zostali hrať s praktikantom futbal na dvore a Tichá voda s Neistou hrali "Vier gewinnt" u mňa v triede. Ja som upratovala (dnes som sa snažila a snažila, veď bolo načim využiť príležitosť v takmer prázdnych priestoroch, no zakaždým ma ako na potvoru niekto vyrušil) a medzi rečou asi frfľala, že kam s toľkými zbytočnosťami, lebo zrazu sa ku mne pripojila Tichá voda.

- Ja keď neviem, ako sa zbaviť zbytočných vecí, darujem ich mame.

Ku koncu školského roka sa kde-tu na nete hromadne zjavujú otázky neistých mamičiek, čo priniesť pani učiteľkám & Co. v posledný, rozlúčkový deň ako vyjadrenie vďaky od detí a ich rodičov.

Aj ja pravidelne dostávam drobné pozornosti pri podobných príležitostiach. Je to milé gesto, ale nepatrím medzi tie, čo si naň potrpia.

Niekto z pléna pri podobných otázkach radí darovať čokoládky, iný kvietok. Ale nie je kvietok ako kvietok... a niekedy môže aj dobre (nepre-)myslená akcia vystreliť úplne inak, než by si obdarovaní priali.

... začula som hlášku v rannom vysielaní rádia na Vianoce v roku 2017.

A dnes sa mi opäť dostala do rúk moja vianočná "pralinka" z 2017-teho a ja som si ku nej vyhľadala vtedajší príbeh:

Ak sa dlhšie neozvem, pravdepodobne si odpykávam trest za zahlušenie muža!!!
Z jeho rodiny sme prebrali tradíciu tzv. vianočných farebných tanierov. Každý člen rodiny má pridelený jeden takýto tanier, ktorý naaranžuje muž na Štedrý večer a naplní ho vianočným pečivom, čokoládkami (lebo u nás nevisia na stromčeku) a ovocím. Ja mu vravím tanier maškrtníkov.

Kým pri poslednej návšteve týmto smerom nám celý týždeň intenzívne pršalo a deň po našom odchode zaliala nejaká miestna priehrada diaľnicu tak, že autám z vody trčali iba strechy a mne od hrôzy pred TV takmer oči vypadli, spoznávame tentokrát, čo zažíva také kura v grile. Zostáva nám vraj posledných 9 rokov, než sa zaživa uškvaríme.

Ale kto sám sebe jamu kope,... hubu si právom spáli!