Blogy používateľa adus

Slnko sa už takmer dotýkalo vrcholcov stromov a o chvíľu za nimi zmizne. Izabela si pritiahla bližšie deku, v ktorej bola zabalená. Leto si pomaly podávalo ruku s jeseňou a večery už bývali chladnejšie. Naliala si do šálky čaj a ohrievala si na ňom ruky.

Izabela sedela na pníku a na kolenách ležalo do klbka stočené malé mača. Podvedome ho začala hladkať a dotyk jemnej srsti a tiché pradenie ju upokojovali. Rozhliadla sa okolo seba. „Je tu krásne, ale zostať tu nemôžem! Potrebuje ma moje dieťatko a ja musím všetko zariadiť tak, aby mu nič nechýbalo. Ale ako?“ –začali sa jej preháňať hlavou myšlienky.

Prečo telefón vždy zvoní vtedy, keď sa to človeku najmenej hodí, pomyslela si, keď ju voda zmiešaná so šampónom začala štípať v očiach. Nevedela čo skôr, opláchnuť vlasy, alebo bežať rovno k telefónu. Telefón nakoniec zvíťazil. Od sprchy až do obývačky sa za ňou tiahla mokro-penová stopa. Náhlivo zdvihla slúchadlo.

Pochopiť svoju matku – to ale nebude také jednoduché. Dodnes niektoré z tých vecí nepochopila – aj keď iné zase áno.

„Trafím aj sama!“, priam vykríkla a zabuchla dvere na Erikovom aute. Rozbehla sa k bráne, doslova ňou preletela ako by jej horelo za pätami, ani na výťah nečakala a vybehla hore po schodoch. Náhlivo odomkla dvere, vkĺzla dnu a oprela sa o ne chrbtom. Sťažka si vydýchla.

„Bude v poriadku? Preberie sa niekedy z tej kómy?“ Ten ustaraný zamatovo mužný hlas patril predsa jej kolegovi Romanovi. Roman a jeho super exteriéry pre reklamnú kampaň, les, rozprávkové bytosti, halucinogény a duchovia (minulých, terajších a budúcich dní – ako vo Vianočnom príbehu Charlesa Dickensa). Ale prečo tie hadičky? Prečo JIS-ka? Veď mala dojem, že tie lysohlávky prekladané durmanom zvláda.
„Roman, o čo ti ide? Čo tu vlastne robíš? Či skôr, čo si s ňou porobil na tej párty?“ Simona prebodla sestrinho kolegu vražedným pohľadom.