Blogy používateľa dasa_

Kedysi dávno, pradávno (pripadá mi, že snáď sa vtedy aj piesok lial a voda sypala...) som pracovala s počítačmi. Veľmi intenzívne, nebol problém počítače skladať, inštalovať, mám za sebou aj programovanie na úrovni strojového kódu.... Čo bolo treba, urobila som. Vlastne moja mladosť beží súbežne s osobnými počítačmi. Diplomovku som mala ešte nahratú na 5 a štvrťkách disketách, v počítači sme mali vždy dve, na jednej operačný systém, na druhej sa pracovalo.... Ja viem, väčšine ľudí to nič nepovie, leda že by tu boli znalci...

Neviem, patrí odpúšťanie ešte do nášho sveta? Vieme druhým odpustiť? Dokážeme naozaj zabudnúť na to, čím sa proti nám previnili? Vieme to pustiť z hlavy? Alebo to nejde? Chceme za každú cenu dosiahnuť spravodlivosť. Teda spravodlivosť podľa nás. Nech to stojí, čo to stojí. Bijeme sa za svoju pravdu. A niekedy zabúdame, že pravda nemusí byť iba jedna.

Často píšem o upratovaní. Viem.  Len teda pravda je taká, že ma to chytá skor v takých záchvatoch a nerobím to priebežne. Tak ma to nebaví. Proste príde impulz a ja upatujem pár dní doslova jak besná. Chlapi sa vždy prezieravo ukryjú. Už vedia, že po pár dňoch ma to prejde Potom si pár dní vychutnávam poriadok, lebo ho mám rada.

Jaaj, hovorí sa u nás "... jak stará, tak blbá..." A presne takto som sa včera cítila.

Rozhodla som sa, že je čas na jedno typicky sezónne jedlo. Aspoň podľa mňa. Varím vždy, keď je všade voňajú prezreté paradajky, niekedy na začiatku babieho leta. Plnená paprika. Trochu babravé, tak som si naplánovala na sobotu. Na trhu som kúpila papriky, bolo napísané na lečo. Len pár dní dozadu som sa sťažovala, že všade sú už iba nepálivé papriky a ja by som také jemné štipkanie celkom privítala.

Netúžime po pravidlách. Chceme konať ako jedinečné osobnosti. Pekne podľa svojho. Nielen podľa svojej skúsenosti, ale hlavne podľa svojej potreby. Veď mám na to právo. Zdá sa nám, že náš život je komplikované aj bez rôznych príkazov a zákazov. Len my najlepšie vieme, čo nám osoží, čo nám prospieva. Veď nikto nechodí v mojich topánkach a tak čo môže vedieť o tom, čo je pre mňa dobré a osožné....

Nedokážem si to vysvetliť. Som z toho vedľa.

Už tretie veľké dieťa z okruhu spolužiakov môjho syna odišlo z tohto sveta. Nedobrovoľne. Len vždy v tom bolo zamiešané to, čomu hovoríme omamné látky. Nedovolené aj tie bežné a v spoločnosti prijateľné. Plus zrejme veľká dávka nezodpovednosti. Možno nie nutne tých, čo odišli.  Príbehy, ktoré končia na titulke bulváru. Všetky. Mladí ľudia fakt na prahu života. Tesne pred či po maturite. S vybratým smerovaním v ďalšom živote.

Kde sa stala chyba? Čím to je? Kto zlyhal? Rodina? Škola? Alebo to proste tak muselo byť?

Bývam v mieste, ktoré si pred 10 rokmi veľmi vydýchlo. Otvorili kus diaľnice a tak nám už pod oknami nestávajú kolóny.

Sem tam však na danom kúsku niečo opravujú, dorábajú, inštalujú. Zistíme to veľmi rýchlo - doprava zhustne tak, že sa nedá prejsť cez cestu. Alebo odbočiť doľava. V sobotu sme išli vyberať zemiaky a presne táto situácia nastala. Aj by som si pomyslela, že v pohode, veď štátny sviatok, menej áut.

Mám rada príbehy z histórie mojej rodnej dediny. Veľkou studnicou bola moja babka. Poznala všetko a všetkých. Minimálne do tretieho kolena.

Bolo menšie rodinné stretnutie a prišiel do spomienky muž. Podaktorí ho ľutovali, veď ten má doma takú semetriku, všetko vždy musí byť tak, ako ona povedala. Všetci ho vždy ľutujú. Vtom sa ozval strýko, skoro 80 ročný. Jaaj, keby vy ste boli zažili tolko, čo zažila ona (tá "neznesiteľná" manželka), tak ktovie, ako by ste sa správali vy.

Áno priznávam, chodím relatívne často po kaviarňach. Teda pár krát do mesiaca. Niekedy s kamoškami na kávu, niekedy s manželom prečítať noviny, prelistovať časopisy.

Urobili sme si teraz taký menší výlet na Východ. v ubytovaní sme si vždy mohli dať aj kávu, ale snažili sme sa skôr hľadať kaviarničky. V menších mestách, pokiaľ neprídete večer, keď už sú všetky pamiatky pozatvárané je to občas veru aj problém. Stalo sa, že sme v meste ani nenašli nič otvorené.