Ahojte všetci, po dlhom čase som sa zase dopracovala k ohláseniu. Aj keď sa neozývam, často vás čítam, vidím, že stránke sa darí a je vás tu ako maku. To je lichotivé Kami! Ako sa máte všetky, Zuzi, čo chalani? Užívate si spolu prázdniny? Lieni ako s puberťáčkami? Emka čo nové, ako v práci? Majkas ešte funguješ v montérkach? Už asi nie, pravda?
V električke sedeli dve kamarátky. Jedna z nich mala na kolenách asi dvojročného chlapčeka. Boli zabraté do rozhovoru, chlapček sledoval čo sa deje za oknom. Naraz sa ozvalo celkom tiché: „Mami“. Žiadna reakcia, len mama, zrejme predsa len niečo zaregistrovala, pokračujúc v rozhovore utrela chlapčekovi nos. Chlapča sa začalo mrviť mame na kolenách. „Seď poriadne a pozeraj von z okna!“ Rozhovor dvoch žien neutíchal. A opäť, tentoraz trocha hlasnejšie: „Mama“ Nič. Chlapec začal kopať do sedadla pred ním. Mama mu nevenovala pozornosť.
Už naozaj neviem ako dalej, nemám ani silu už rozmýšlať nad tým čo robím zle a čo nie. Teraz mám problém s mojím 3ročným synom. Niekedy sa pýtam sama seba komu som tak v živote uzblížila ked ma boh tak tresce. možno krutý výrok, ale už som fakt na nervy. Síce mi dal boh krásneho a zdravého syna, ale poslušnosť sa mu tuším už neušla. Skúšala som podobrom, s milím úsmevom, ale aj s nervamy a bitkou a krikom... stále nič, to decko si robí čo chce.
Ahojte mile nanic mamy , mozno to co tu napisem bude vyznievat vseliako , ale uz ma to dost dlhu dobu trapi a bojujem s tym ........ .Moj syn 6 rocny je neskutocny introvert , od malicka bol tichucky , a rozpravat zacal , ked mal tri roky , ale aj to svoje slovicka,no dala som ho do skôlky ucitelky mame zlate takze som sa nebala .
No. Trochu som sa na seba nahnevala. Taká prkotinka...
Išla som autom a s mladšou vyzdvihnúť tortu (staršia bude mať 6 mladšia 1). Mladšia v posede tichého chrobáka na mojom boku, mala som jednu voľnú ruku. V zmrzlinbudke nik, iba jeden chlap debatoval s personálom. Tortičku som vyplatila a chlap sa mi celkom slušne ponúkol, že mi s tou tortou pomôže. Ja som vlastne mala v úmysle jeho pomoc prijať, ale... Namiesto toho zo mňa vyšlo len: -- Nie, ďakujem, ja to nejako zvládnem...--
Zda sa to neuveritelne, ale podarilo sa.. 10 dni stravenych u nasich v rodnej Ziline boli ako vyslobodenim z denno denneho stereotypu v Italy.. neskutocne ze? To bude asi tym, ze som svoju drahu polovicku nechala doma pekne pracovat a ja som sa opalovala v Rajeckych na kupalisku Ono na tom nieco pravdy bude, ze obcas sa treba asi na par dni "rozdelit" aby to "spojenie" po tych dnoch bolo take super..
Ono na tom nieco pravdy bude, ze obcas sa treba asi na par dni "rozdelit" aby to "spojenie" po tych dnoch bolo take super..
