Príspevky (Blogy)

Raz za čas sa zvykneme s mladším synom vybrať počas víkendu na nákup. Ak mu treba voľačo sezónne doplniť, topánky, nohavice... Mám rada, tieto spoločné chvíle, pokecáme ..., občas aj niečo kúpime .... To zvyknem praktizovať aj s inými deťmi. Veľké obchodné centrum to vždy istí, zaparkujem a obchodov je tam dosť, takže je väčšia pravdepodobnosť, že voľačo nájdeme.

Pamätáte tú rozprávku O 3 grošoch?

O tom, že 1 groš požičiavate, 1 splácate a z 1 by ste mali žiť?

Tak bolo mi dopriate, len si to neuvedomujem, byť presne v tejto fáze. V jednej z najkrajších fáz vyrovnanosti života. Ešte stále smiem dávať a ešte stále smiem splácať.

Je úžasné sledovať, ako mi dospievajú deti, stavajú sa na vlastné nohy a pritom im môcť niečo podarovať na MDD. A je skvelé byť stále niekoho dieťaťom. Nie pre žltú sukničku pod koleno, čo sa mi točí, keď sa točím ja. Ani pre náramok farebných guličiek od mamy ku dňu detí.

Nemám rada tieto blogy oznamujúce úmrtia.

Ale nedá mi, lebo u Milky Zimkovej je to u mňa niečo iné.

Už roky som fascinovaná z jej tvorby. Tak ľudskej, živočíšnej, primitívne teplej a duše hojivej. A pritom tak lahodiaco čisto ženskej, plnej vášne, lásky, pochopenia. Je len málo žien, ktorých literatúra nielen jedného diela nechala vo mne taký odtlačok ako jej.

Vstupné dvere do školskej budovy sa v čase obeda otvárajú a zatvárajú nepretržite a človek si pri toľkej frekvencii už ani nevšíma, kto cez ne prechádza alebo čo sa v nich deje. Snáď až na pár výnimiek či pokiaľ sa neudeje čosi výnimočné. Jedna taká výnimka sa práve usmievajúc zjavila predo mnou.

Srdce mi stislo pri pohľade na jej kolená, vytŕčajúce z rozšklbaných nohavíc, ktoré nosila vari už i dva roky predtým.