Dnes si po prvýkrát pripomíname Deň obetí pandémie COVID-19. Zvláštny deň. Zvláštna doba. Pamätáte sa, čo ste robili pred 3 rokmi? Pamätáte sa na tie dni plné obáv a zmätku? Mne ich dnes pripomínajú už len fotografie.
Vrcholia u nás jarné prázdniny. A tak doobeda sa pár detí potulovalo aj po obchodoch. V drogérii som stretla dve dievčatá. Vek cca 11 rokov. Nadšene testovali voňavky. Rôzne striekali. Seba aj testovacie papieriky. A samozrejme hodnotili.
Dlho som sa v myšlienkach chystala na túto akciu. ktorá za posledné dva roky vždy stroskotala z objektívnych príčin. Preto som si minulý týždeň dala za povinnosť číslo JEDNA konečne odštartovať "jarné strihanie ovocných stromov".
Na YT som objavila videá od Adam Gebrian. Absolvovala som s ním prehliadku niektorých stavieb. No v niektorých hrozná hudba, ale inak jeho sprevádzanie a aj objasnenie určitých architektonických postupov pre mňa ako totálneho laika paráda.
O hocičom? Ja bolestne. Už aj rozhodnúť sa, čo si ráno oblečiem, čím začnem pracovný deň a či si objednám obed odtiaľ či odtiaľ. O vážnejších témach radšej ani nehovorím. Aj keď sa rozhodnem, tak o chvíľu to ani nie je pravda.
Milujem písanie rukou. Píšem si stále, popisujem rôzne kúsky papierov. Čímkoľvek. Najčastejšie to teda sú poznámky ku dňu. Čo by som rada stihnúť, aké mám plány. Ale veru píšem aj iné veci.
V nedeľu sa začína čašnícky deň zvyčajne trochu neskôr. Ako ojedinelé prípady chodia hneď po otvorení, ale takí tí klasickí štamgasti prídu až po zvonení zvonov. Kostolných. Najprv príde pánko, čo si dá 2 deci pinotu. Alebo len lungo s mliekom a že počká na kamarátov.
