Nie, nechcela som si dávať žiadne predsavzatie. Keď niečo chcem, tak si poviem kedykoľvek, že do toho idem. Nepotrebujem žiadny dátum v kalendári. A nechcem stresy z toho, či to 7. januára ešte dodržiavam, či vidím výsledok. Rokmi som sa stala skôr zástancom malých krokov. Kedykoľvek.
Večer pred Vianocami som si úplne neplánovane pozrela dokument o španielskej chrípke, ktorá kosila svet pred zhruba storočím.
Doba bola úplne iná, akú máme dnes. Končila sa prvá svetová vojna, ľudia, predovšetkým vojaci, medzi ktorými sa začala šíriť, boli často na pokraji síl. Veda aj medicína boli len v plienkach a chýbali základné informácie o tom, o akú chorobu ide. Lekári nepoznali rozdiel medzí vírusovou a bakteriálnou infekciou, neboli antibiotiká, ktorými by sa liečil pridružený zápal pľúc.
Neviem ako vy, ale ja som jednoznačne plánovací typ. Až na malé obdobie v mojom živote, keď som nevládala absolútne nič stále plánujem. Furt vidím to, čo bude.
Lenže...
Prvýkrát som si to uvedomila sediac v termálnych bazénoch v Podhájskej. Je jedno, či to bol začiatok, či koniec pobytu. Sedela som v teplej vode a plánovala. Pravdepodobne ďalší výlet. Určite som vymyslela niečo super. Akurát mi zrazu niekde cinklo: No dobre, ale teraz si tu, prečo si to neužívaš? Cinklo a ostalo. Ale s mojim plánovaním sa vlastne nič neudialo. Stále rovnako.
Určite nie sme jediná rodina, ktorá vždy v piatok sleduje ČT1 a jej program Všechnopárty. Karel Šíp si pravidelne pozýva 3 hosťov. Vždy sú niečím zaujímaví a hlavne hostiteľ dokáže vždy z tých ľudí vytiahnuť to, čo v nich je. Nenásilnym spôsobom.
.
