Vďaka korone som sa konečne dokopala mať dlhé vlasy. Zvyčajne totiž moja snaha končila niekde na ceste medzi 6-7 týždňom od posledného strihania.Áno - to bol ten povestný míľnik, kedy mi praskli nervy a nespratný (ne)účes som znovu išla skrátiť. Najdlhšie som to vydržala do svadby - vlastne, doteraz neviem, prečo som si vtedy tie vlasy nenechala. Niekde za tým asi bude aj to, že som sa nevedela o ne starať.Po záchveve radosti z objavenia instáča ma začali fascinovať také tie dlhovlasodievčenské triky.Zistila som, že na niektoré účesy mám vlasy dokonca už pridlhé.
Bola som vyzvaná, aby som písala pozitívne veci. Toto nebude z tej kategórie ... , tak nečtajte, ak nechcete.
Keď pred šestnástimi rokmi vznikla Naničmama, bol to vlastne taký zúfaly výkrik do tmy, ešte zúfalejšej mamy štyroch detí. ( nakopla ma k tomu moja zlatá psychologička ..., som jej za mnohé vďačná. ) Jedine, čo som tu ponúkla bola vlastná nedokonalosť, nič viac nič menej.
Ja viem, v Moskve dávajú maroženoje aj pri najväčším mrazoch na ulici. U nás sa však s príchodom jesene zmrzlinárne jedna po druhej zatvárajú.
Dnes vykuklo slniečko a tak spoza okna sa zdalo teplo. Tak sme vyrazili dlhou cestou do kaviarne na kávu Rozumej dlhá cesta sa rovná 5 km. Táto konkrétna kaviareň je 200m od nášho domu.
Tak ako je to u väčšiny rodičov, aj náš syn sa nám zdal od narodenia geniálny. Nepatrili sme k najmladším, mali sme iba jeho.
Davali sme mu všetko, čo sme si mysleli, že potrebuje. V ramci možností len to najlepšie. Drahé oblečenie, najlepšie vybavenie. Keď prišiel čas na mobil, tak najlepší možný. Časom si aj sám vedel presne povedať, čo chce. Značkové mikiny, tenisky. Však máme len jeho, dobre zarábame, prečo nie.
Ani neviem, ako sa to stalo. Proste pár rokov dozadu sme pár krát zašli s dvoma známymi na kávu. S jednou som sa poznala od škôlky cez základnú nášho juniora. Druhú som spoznala vďaka nej. Z náhodných káv sa časom stala Prvá streda v mesiaci. Až na malé výnimky sa stretávame pravidelne už niekoľko rokov. Trochu nás pribrzdila minulý rok korona. Tak sme sa stretli na káve aj v parku na lavičkám. Priniesli sme kávu, šálky a bavili sa tam. Sem tam sa niekto ku nám pridá, ale je to skôr výnimka. Dva krát sme boli aj v bytoch, ale to bola výnimka.
Beží tu internetmi taká výzva, že "Suchý február". Suchý sa myslí bez alkoholu. Hmm, pekné. Lenže ja by som povedala, že ja mám viac menej suchý celý rok. Nejak mi alkohol nechutí.To by sa veľmi ľahko dodržiavalo.
Včera som však pri čítaní knihy o šetreni a hlavne nemíňaní zrazu našla výzvu ako ušitú na mňa. V skratke, autorka míňala a nakupovala príšerne veľa. Veci čo potrebovala aj nepotrebovala. A keď už bolo veľmi zle, tak manžel zahlásil, že budúci mesiac kupujú iba základné potraviny a nič viac.
No čo? Koľkokrát ste také našli. A aj ho skúsite, alebo len tak založíte do šuplíčka? Keď som bola malá, mama mala modrý zošit a v ňom všelijaké papiere a papieriky a my sme so sestrou z času na čas povinné a krasopisne prepísali nejaký ten recept doň s názvom ako "od Irenky", "od Boženky", "od tetky Tejatej", "zo Slovenky".Receptov to veľa nebolo, ale mali stabilné miesto v naších jedálničkov.Malé horké od mamy som milovala, zato "na oplátke" mi moc nešmakovali. Pravidelne v zime sa robili oškvarkové pagáčiky a syrové.
