Ako sa "lacno" najesť v Lisabone

Moja cesta do Lisabonu bola mojou prvou cestou "za hranice všedných dní". Bola to vlastne taká menšia služobná cesta. Išla som ešte s jednou kočkou - svetoznalou blaváčkou, tak som sa snažila ničoho nebáť Nikdy som ešte neletela lietadlom...až do momentu kým nám letuška nezačala ukazovať núdzové východy a kyslíkové masky a ich použitie bolo všetko O.K, no potom som sa kradmo začala obzerať po lietadle a hľadala medzi ostatnými pasažiermi potenciálneho teroristu (leteli sme tesne po sprísnení všetkých bezpečnostných predpisov). No ale doleteli sme šťastne, cestou taxíkom z letiska do hotela sme počas státia na semafore vzbudili všeobecnú veselosť v okolostojacich autách lebo sme začiatkom decembra boli oblečené v chlpatých kožuchoch pravda vôbec nás totiž nenapadlo, že v portugalsku bude v decembri 20 stupňov, veď v Mníchove snežilo... . Úspešne sme sa ubytovali a utekali spoznávať Lisabon (pracovný program sa nám začínal až na druhý deň, tak sme to museli využiť ) Mesto bolo úžasne, všetkým odporúčam....aj nám po tej túre vyhladlo....mali sme však zaručený tip od kolegov mojej spolupútničky "kde sa dá za 10 Euro najesť do prasknutia!" tak sme sa ničoho nebáli. Podnik sme hľadali asi 1 a 1/2 hodiny, a keď sme si už úplne vyhladované povedali, že na to kašleme, zistili sme že už dobrú štvrť hodinu chodíme okolo neho, len nás nenapadlo kuknúť aj hore na vývesný štít... Stále sme však boli v ažurite, lebo portugalci zvyknú večerať až po 10...ale čo my hladné Slovenky čo večerajú naposledy o šiestej? Reštika vyzerala útulne, bola celkom prázdna ,tak sme si sadli a čašník nám začal prinášať všelijaké mištičky s fantastickými dobrotkami čo veľmo dobre voňali...." nič si neber, to nie je v cene, všetko nám zaúčtujú" upozornila ma spolupútnička, tak som si nechala zájsť chuť , na našu prosbu o jedálny lístok nám čašník žoviálne povedal, že on má všetko v hlave...a začal...ryba na taky spôsob, ryba na onaký spôsob, ryba, ryba a zas len ryba....no a ja teda ryby fakt nemusím, so zúfalým pohľadom som pípla či nemajú niečo vegetariánske...našťastie mali tekvicové rizoto. Kámoška si dala rybu s klobáskami a čakali sme, čakali sme, čakali sme.... asi po trištvrte hodine nášho márneho obzerania a zazerania sa pomaly začali trúsiť do reštiky aj domáci a s nimi sa domrvil aj náš čašník s mojím rizotom a kamoškinou rybou...rizoto bolo fantastické, nič lepšie som v živote nejedla ale priznám sa zvládla by som v kľude aj dve porcie ,moja spolustolovníčka nakoniec čakala ešte ďalšiu pol hodinu, lebo jej nepriniesli čo si objednala a ona mala tú drzosť žiadať pôvodnú objednávku Najviac sme sa pobavili pri účte, kde nám spočítali všetko čo sme zjedli, ale aj nezjedli čiže už spomínané mištičky s dobrotami....a asi aj útratu vedľajšieho stolu na to som len sucho skonštatovala,že drahšie som v živote nejedla ani asi nebudem a môj muž by ma asi pochoval, keby vedel konečnú cifru,a či je kámoška ešte stále presvedčená, že ju majú jej kolegovia čo nám reštiku odporučili naozaj radi ...tak sme sa už len zasmiali (nič iné nám ani nezostávalo)a pobrali sme hľadať hotel.....