Cez 3/4 Slovenska do Bojníc

 Už hodnú chvíľu sme s kolegyňou z časopisu Torty od mamy riešili, ako dopravíme na májovú výstavu do Trenčína kvantum časopisov. Náš problém vyriešila najstaršia dcéra vetou "Chcem ísť na výlet do Bojníc" Na rovinu s drahým sa už miestami cítime staro, na to aby sme s našim najmladším "jedináčikom" dali druhé kolečko hradov a zámkov, abo aspoň vytiahli počas víkendu päty z domu.

Po zopár presunoch, nastal deň D. Na rovinu trepať sa skoro cez celé Slovensko kvôli kope časopisov či jednému zámku sa poniektorým ozaj nechcelo. Ale že to bolo 2v1. Ďalekú cestu do Trenčína nám spetrila debata, aj zemepisná ... Čo tam po vedemostiach našej mládeže, či uja Googla, kde pramení Biely, či Čierný Váh, kde sa spajajú, kde sa Váh vlieva do Dunaja. ... Ale uletená mama z toho spravila Va"h" s dôrazom na posledné písmeno. Netuším na akú tému mi preplo či som sa zľakla, svojho spodobovania, takmer nespodobiteľného  v písanom texte, ale však to není žiaden Vá"ch" Snáď pol cesty sme mali veľkú show, že okolo nás tiekol Va"h" ...

Ďalšie zábavisko sme mali, z aplikácie na mobile dcérinho priateľa. Okrem toho, že ráta kroky, rovno zahlási, čo si za vynaloženú energiu môže dovoliť zjesť. A tak sme si všetci zúčastnení živo predstavovali, ako dôjde domov, a aplikácia mu zahlási, že môže zjesť 3 misky ryže. Dcéra zahlási, že ryžu nemá, musí ísť do obchodu. Dôjde s ryžou a medzitým apka oznámi, že teraz môže zjesť napríklad 4 kuracie stehná a tie tiež doma nemajú a tak dokolečka bude mladý muž chodiť a hladovať.

Po veselej ceste sme dorazili do Trenčína. Značne sme odľahčili  auto, zaťažili pre zmenu Balalajke, vystískali sa, prehodili pár viet, sľúbili si stretko v máji a vyrazili do Bojníc. V celku v pokročilú dobu, sme ta aj došli. Poďho rovno na zámok kým majú otvorené. Tam som vám stretla kámošku z Košíc, čo som už snáď 10 rokov nevidela. Paráda, Slovensko je jedna dedina.

Prebehli sme zámok aj s jaskyňou. Pálfi, už ani neviem ktorý, sa veru činil ...Akurát poniektoré postele vyzerali napriek pokročilému veku celkom lákavo, žeby som si aj šlofíka dala. Stačí spomenúť posteľ a už zívam.

Aj do Zoo sme sa vybrali, nie všetci nadšení, ale však keď sme už tu. Aj keď za to by nás starší syn nepochválil.  Však to ani tak, ani tak, malým deťom na obrázkoch ukazovať zviertaká, keď ich môže vidieť naživo, ale často to bol smutný pohľad .... Ale príroda vôkol sa krásne prebúdzala, toľko deťúreniec bolo všade naokolo, kozičiek, ovečiek ...

Stihali sme pospomínať, že v Bojniciach sme boli naposledy pred cca 18 rokmi, keď mal mladší syn 3 mesiace a bolo zatmenie Slnka ... A aj pred 24 či 25 rokmi sme tam boli s drahým, počas aktivity na výške, to už ani pravda nie je ...

Cestou späť sme si dali celkom dobrodružnú skratku k dialnici cez Martin. Aj našu Aramanu som stihla vystískať, poniektorí si dali veľmi neskorý obed, aby sme sa vybrali na dlhú a neskorú cestu domo"v". Mesiačik nám krásne svietil na cestu, zajtra máme spln. Ale ozaj sila ako bolo vidieť, ešte aj obrysy tatier, ktoré boli cestou tam schované v mrakoch.

A kedže milujem happy endy, dozvedela som sa, že vyzerám, lepšie ako voľakedy a druhej dámy, že vyžaruje zo mňa pokoj. Len poniekorý u nás doma nechápe, že po 24 rokoch a 4 deťoch ozaj nemôžem vyzerať na 15. Najmladšia deva, nemá rada dlhé cesty autom. Zistila som však, že vo veľkej deve ma véééľky vzor, s ňou pôjde aj na kraj sveta ... Aj keď som sa celkom prekvapivo dozvedela, že koniec sveta neexistuje, ozaj neviem prečo