Horné diery, Jánošik a Jacksnov životný štýl

Ďalší krásny víkend! Bolo by ho veľká škoda nevyužiť. A tak sa rodinka úžasných opäť vybrala do hôr.  Ak v krátkosti zhrnúť tak asi takto: Tropickú sobotu sa nám podarilo prežiť. Urobili sme asi 16.000 krokov. Boli sme poučení o Jánošikových posledných dňoch života a tiež o tom, že keď budeme jesť veľa hranoliek dopadneme ako Michael 

Sobota ráno! Jeden po druhom otvárame oči. Slniečko už o ôsmej spoza okna má riadnu silu.  Naraňajkovali sme sa, pobalili potrebné veci a o hodinku po prebudení už sedíme v aute na ceste do Štefanovej.  Dnes sme sa rozhodli urobiť si výlet. Z dedinky Štefanová cez sedlo Vrchpodžiar Hornými dierami späť do Štefanovej.

„Maminááá?“ ozvalo sa môj mladší syn. „Áno?“ obzrela som sa na Dávida, ktorý sa oboma rukami držal svojej novej autosedačky a pozeral von oknom. „A Jánošík už nie je živý však?“ Keďže téme o Jánošíkovi už raz prebehla pár dní dozadu tak som trojročného synáčika len utvrdila v tom, že áno, je už v nebíčku. „A to ho chytili policajti a zavesili na rebro?“ pozeral na mňa uprene...Priznám sa, že pôvod týchto jeho vedomostí mi nie je príliš jasný, tak som ich len upravila o tie moje poznatky. Vyzeral, že ho to uspokojilo.

Auto sme zaparkovali na preplnenom parkovisku v Štefanovej a vybrali sa chodníkom cez les. Asi po 30 minútach sme sa dostali na rázcestie  - sedlo Vrchpodžiar a poďalších 10 minútach sme už vegetili na lúke plnej ľudí. Nachádza sa tu aj malinká chata Podžiar, kde sme si kúpili pivko a kofolu, trochu pokecali a vydali sa na cestu Hornými Dierami. Chalani boli ako vo vytržení. Vždy mi bolo jasné, že toto sú presne túry pre nich stvorené. Potok, rebríky a stupačky, lezenie po skalách ....  Niečo zo súdka presne pre nich. „Koľko máme krokov, mamina?“ Spýtal sa môj starší syn, ktorý potom ako stiahol aplikáciu krokomer do telefónu musí byť neustále informovaný. „8.000“ Odpovedala som.  Zvyčajne tieto otázky chodia po každých sto krokoch a tak sa mi len potvrdilo to, že bol dnešným výletom tak nadšený, že jednoducho pozabudol. Vyliezli sme aj najväčším rebríkom hore. Deti boli ako v siedmom nebi, pobehovali, smiali sa....pochopila som, že túto emóciu by som v ich tvárach nikdy nevidela doma pri telke alebo inom výdobytku modernej doby. Som naozaj vďačná za to, že sú presne takí. Blázniví a pojašení, pre iných rodičov možno až veľmi živí a nároční (keďže deň bez lietania a náháňania sa u nás nie je dňom).

Na druhej križovatke dňa „Pod pálenicou“ sme sa rozhodli pre cestu späť na sedlo, z ktorého sme pred pár hodinami túru začínali. Na deťoch bolo vidieť značnú únavu. Bolo nám jasné, že sme náročnosť trasy zvládli tak akurát. Krokomer ukazoval 12.000 krokov a synátor bol celý bez seba, že dnes možno vytvorí svoj rekord. Zbehli sme lesom, prešli rozkvitnutou lúkou a v diaľke sme videli parkovisko v Štefanovej.

Rozhodli sme sa, že si skočíme dať čosi malé pod zub. „Mami, a môžeme hranolky?“ spýtal sa môj starší poklad. Pokrútila som nosom. V databáze spomienok mi nalistovala informáciu, že tento mesiac sme hranolky ešte nemali. Prikývla som teda, že áno. Na to dieťa dodalo: „Ja viem, že nemôžeme často, aby sme nedopadli ako Michael!“  Nechápala som úplne, čo ma na mysli. A tak dodal. „No veď vieš Michael Jackson nesprávne jedol a pil a neviem ešte čo a tak už je v nebíčku!“  S manželom som sa pozreli na seba, pokrčili plecami a začali sa rehotať. Vlastne sme ani nemali potrebu zisťovať pôvod informácie.

 Po asi dvoch hodinách sme vystupovali pred barákom z auta. Krokomer ukazoval 16.000. „Huráááááá, mám rekord!“ tešil sa môj syn