Kudy kam, keď ste tam

Pár návrhov sme si prečítali v sprievodcovi, pár nám poskytol internet. Keď sme mali mesto schodené všetkými smermi nielen tam, ale aj späť, zažiadalo sa túlavým topánkam trochu zmeny. A keďže muž plánoval s Michaelom dlhý výlet bikom do Grada, rozhodol sa, že si cestu otestuje najprv spoza volantu. V podstate ho chápem. Jednak, ako som spomínala posledne, oblasť  nie je na tisíce vyhľadávaná turistami a ku tomu zo zahraničia, takže dohovoriť sa s domácimi inak než taliansky je naozaj umenie (nôh a rúk) a potom tie ich iné spôsoby odbočiek a dávania prednosti v jazde môžu niekedy spôsobiť - v tom lepšom prípade - nechcené pokrivenie/pomadžganie plechu. I keď - oproti Rimini - som tu naozaj videla asi iba jedno pošramotené auto... A o podobný druh dovolenkového suveníru nik z nás nejavil záujem.Muž si za navigáciu zvolil tú cyklistickú. Viete si to predstaviť v reáli? ´Šarkani´ síce vytiahnú na tachometri 30km/hod, nuž ale auto vytiahne aj 90!!! Takže to, čo by dáma rozprávala pozvoľným tempom pri dvojkolesákoch, teraz musela vypľúvať 3x rýchlejšie. Som muža po chvíli upozornila, že ak sa výletu chce dožiť, musí ju bezpodmienečne vypnúť. Privolil, až keď mu synátor dôrazne zopakoval, že sa trojsekundové hlásenia nedajú vydržať a navrhol, že ho bude navigovať namiesto nej. Vzal si mobil do rúk a cesta bola ihneď príjemnejšia.Kdesi počas nej sme sa dostali do radu áut pred spustenými železničnými rampami. Blikajúce červené svetlo oznamovalo, že v najbližších chvíľach cez ne neradno riskovať. Ale čo sú najbližšie chvíle v oblasti Friuli?Tak sme tam poctivo stáli a rozprávali sa. Stáli a rozprávali sa. Stáli a rozprávali sa, kým po chvíli Michael flegmaticky nezahlásil: Tato, už viem, kde si zajtra dáme prvú dlhšiu pauzu počas jazdy!A my sme sa zasmiali a ďalej stáli a rozprávali sa.Zrazu, asi po desiatich minútach, sa od steny domu odlepila žena v strednom veku. Myslela som si, že v tom dome, o stenu ktorého sa opiera, býva a iba znudene sleduje (ne-)premávku na ulici. Lenže ona otvorila dvere spolujazdca na aute, ktoré stálo druhé v rade a sadla si dnu.- Ako mám tomu rozumieť? - otočila som sa ku chlapom - natáča nás niekto na skrytú kameru alebo tu prezimujeme až do apríla? Aby na nás niekto vtipne zakričal apríl-apríl...Hneď nato sme zbadali, ako sa v protismere za rampou prvé auto vzdáva a točí smerom vzad.Na rozdiel od jeho posádky sme sa my pridŕžali radšej hesla: trpezlivosť ruže prináša a rampy zdvíha. A ono naozaj. Po nekonečných x minútach sa zrazu po trati prehnal nákladný vlak a závora nás pustila ďalej. Vďakabohu, bo už som začala zapúšťať korene!Ďalšia rarita nás čakala v polovičke cesty. Mestečko Palmanova- To čo je za mapu mesta? - zvolal Michael, študujúc zjav na mobile. Ak si pozriete obrázky na nete, pochopíte jeho prekvapenie.Nuž som si spätne prečítala, že Benátčania na obranu pred Habsburgovcami a Turkami vystavali hradby v tvare perfektnej hviezdy. Nechali sa inšpirovať architektonickým modelom cittá ideale podľa pavúka domového. Tu mi sprievodná fotodokumentácia chýba, keďže sme nesedeli v helikoptére, ale v automobile. Priamo mesto sme nenavštívili. Priority sú priority a Palmanova v nich tentokrát nefigurovala.Zachvíľu sme prechádzali nasledujúcim mestečkom, kde ma zaujalo nevšedné hmýrenie na uliciach a o chvíľu i veľké priestranstvo za plotom, kde som roztrúsene pohybovali viacerí fotiaci ľudkovia. Sústredili sa na akési vykopávky. Nuž som opäť siahla po sprievodcovi a dozvedela sa, že Aquileia ponúka nielen najdôležitejšie rómske vykopávky severovýchodného Talianska, ale pýši sa i monumentálnou románskou bazilikou, ktorej podlaha je jedinečná na svete. Vznikla v 4.storočí n.l. a je najvýznamnejšou a najväčšou mozaikou raného kresťanstva v Európe, pričom ju objavili iba na začiatku nášho storočia. Zobrazuje predovšetkým morské scény a to dosť precízne. Moje zistenie prišlo príliš neskoro, aby sme sa mohli otočiť nazad. To už sme sa viezli po umelom násype, ktorý smeroval do Grada, prímorského magnetu v miestnej lagúne. Kedysi rybárska osada sa zmenila na kúpeľné mestečko s pieskovými plážami, obľúbené už u šľachty a zámožných občanov Habsburskej monarchie. Možno i vy raz vyskúšate účinok tamojšieho piesku, v ktorom sa vraj nachádza mnoho liečivých minerálov. Okrem iného sa podľa sprievodcu oplatí pozorovať aj rybársku flotilu, keď ráno vyráža za úlovkami a potom pri neskoršom predaji - bo je treťou najväčšou v Taliansku.Muž sa mýlil, keď pôvodne tvrdil, že cestou späť nepôjdeme popri bazilike. Šli sme! Nuž som si vynútila zastávku a spolu sme smeli obdivovať trpezlivosť a zručnosť našich predkov. No a okrem toho som zažila úplne prvý krát, že pri vstupe dnu dôkladne kontrolovali "Green Pass".Posledná - celkom zbytočná - zastávka: Bibione. Netušila som, že tam máme tiež namierené. Muž mi prezradil svoj zámer až príliš neskoro. Zastali sme na parkovisku pri pláži. Ja som tvrdohlavo zostala pri aute, že ďalej ani krok. To len chlapi sa po nej pár metrov prešli, no nakoniec vzdali mapovanie čohosi, čo ani jeden z nás nemusí. Ten piesok oni dvaja ešte akceptujú, ale tie davy...O dva dni neskôr sme sa rozhodli navštíviť jedno z odporúčaných mestečiek. 20km na východ od Udine. Cividale del Friuli. Niečo pre vinárov. A zaľúbila sa na prvý pohľad, hoci víno vôbec nepreferujem. Skôr sa mu vyhýbam. Napriek turistom (v prijateľnom počte) vládol navôkol príjemný kľud. Bola tam riečka Natisone, boli tam kopce a lesy a vďačné fotomotívy do každého albumu, ako napr. Ponte del Diavolo.Nuž a posledný výlet smeroval do Sistiany. Chlapi chceli ešte raz ku moru a ja som toto miesto nejako náhodne objavila na nete. Možno preto, že tam nebola piesková ale kamienková pláž? Lenže moje predstavy sa nezhodovali so skutočnosťou. Tá kamenná, terasovitá výstavba v Porto Picolo na mňa nepôsobila príjemne. Skôr snobsky sterilne, bez typickej talianskej atmosféry. Ale čo sa pláže týka, táto by bola určite moja. Keďže mal Michael ako jediný z nás plavky, ubezpečil nás, že voda aj niekoľko metrov od brehu naďalej zostala slanou! Korona jej neuškodila...(foto doplnim)