Na západnom fronte kľud

Kamilka to tu tak pekne začala - a tak aj ja som túto sobotu po kopcoch sa liapala. Ale po iných a inak

Sobota bola dňom D, kedy som si deti do tábora viezla. Keď sme vyberali tábor, zajasali sme nad destináciou, sľubujúcou poznané kopce a krajiny, kde sme v zime lyžovali, poniektorí v stoji, poniektorý (JA) aj zadkom nadol. Vtedy nám učaroval Čertov a Kohútka. Milí ľudia, skvelé svahy, perfektné služby. A tá príroda!

Keď som strávila pri druhej návšteve, že do jakej jamy sa ja púšťam ( pri prvej bolo hmlisto tak, že som ani 1/4 kopca nedoviedla - VĎAKA BOHU!!!), tak som si povedala - "Sem sa musíme v lete vrátiť." Je tu nádherne.

No a potom som sa zamilovala do bicykla. Ono, na Kohútku je to kúščok ďalej, kúščok do kopca. Celkovo pre mňa výzva.

A tak, keď sa naskytla možnosť, že deti od Kohútky len 5km do tábora veziem - no jaká výzva!?  To treba využiť.

I som vymenila na chvíľu manžela za bicykel - obaja sa do auta nezmestili , striedavé - ja sa bojím  - nebojím, vymenila za " však otočiť sa v kopci možno hocikedy" a zaviezla deti smer tábor a davaj hľadať miesto, kde zaparkujem.

Docela zábava, lebo však nemôžete nechať niekomu len tak mir nichts dir nichts pred chalupou auto . Navrch toho - moja aplikácia na telefóne, lebo však všetko treba zaznamenať (rýchlosť, metre, trasu, ešte aj nejaký ten segment, kde si s inými sily možno zmerať, nech sa hecnem ), nefungovala bez pripojenia na dátovky. A tých dlho nikde. Aspoň prvý škrt som potrebovala - potom už to fachčí nejak inak. Tak som si z miesto 5 km urobila 11km a zaparkovala pred hasičárňou a vytiahla sa z auta. Zhodila sukienku ku kolenám a na nemé prekvapenie okoloidúcich pod ňou cyklistické gate.  Hodila na seba cyklo triko s krátkym rukávom (však 24stupňov), obula tretry, zamkla auto, kopla do kolesa bicyklu (neplánovane), checkla pripojenie a už sa šliapalo. Jak tá Dory z Nema.

Plávaj, plávaj, stále plávaj.  Teda šliap do kopca .

Na počudovanie mi to robilo dobre. Ako rýchlosť, že aj rozbehnutá sliepka by ma obehla, ale ten pocit - ja sa hýbem smerom nahor!!!! Sranda ma prešla, keď som zistila, že som tým kopom do kolesa odvrátila tachometer - takže nevedela som ani koľko km ma ešte čaká, ani rýchlosť (strašne podstatné !), ani teplotu (toto podstatné je, lebo smerom nahor zo mňa tiekol pot).

Keď som míňala ale lamu, blízko hotela, kde boli decká v tábore, vedela som, že mám 6km za sebou - teda tak polka cesty. Tá menej strmá samozrejme.  Optimizmus na perách, MP3 prestala hrať asi 3km predtým, ale však aspoň do uší mi nefúkalo. Len nejaké mračno sa mi nad hlavou začalo zaťahovať. Nič. Teplo mi bolo, šliapeme.

Skrátim to.

Ten kopec v zime nebol taký strmý.

Ani taký dlhý.

Ani tých 5km neni v reáli takých dramatických ako sa mi zdalo.

Vyšliapala som nahor, celá vytešená zvestovala otrávenému manželovi, že som to dala, urobila som pár fotečiek a .... ešte len nastala dráma.

Ako som tak vyšliapala tých vyše 500m, neuvedomila si jedno. Tí zlatí ľudia, čo s úsmevom a uznaním okolo mňa išli mali vetrovky, dlhé gate. A ja - krátky rukáv, tielko pod ním a gačky nad kolienka. I zafúkalo z Českej strany, nepekná čerňava sa na kopec oproti zniesla.

Ešte som urobila šťuk, že keby náhodou z toho mračna snežilo, nech to mám zdokumentované, lebo ten vietor čo sa o mňa oprel veru menil pot na mojom tele na ľadovú krustu  i ja prvé vločky v tomto lete som čakala.

No - skoro som sa ich dočkala.

Ale tých, čo zo mňa opadávali, nie padali z oblakov.

Lebo pri rýchlosti zo strmého kopca sedíte a len sa nakláňate - a šialene brzdíte a ten vietor okolo vás svištííííííí - a vy uvažujete, že či stihnete z toho bicykla aj nohu zložiť pri zastavení, či padnete a la kabela nabok dolu.

Tak cesta nadol sa mi zdala ešte dlhšia pre ten chlad ako nahor a posledné metre mi drkotali zuby tu od zimy i od zlej kvality asfaltu. Neviem pre ktoré viac.

Neprimrzla som, ale 18 stupňov pri zaparkovanom aute sa mi zdalo neskutočne teplo. Nejdem ani zisťovať, koľko tých stupňov bolo na Kohútke v tú sobotu. Ja som až do Púchova mala dojem, že určite budem mať omrzliny . Kúrenie v aute naplno fachčilo až do Trenčína.

Ale! Dala som to.

Apropo - na Kohútku sa chystám zas. Lebo som nestihla bufet Kurník, kde majú famózne čučoriedkové knedle. A tie si ja nenechám ujsť. Oj veru nie! To za tých 120km šliapania stojí .