Pajštún a iné malokarpatské atrakcie

Včera sme pred teplom ušli do lesa, konkrétne do Malých Karpát. Začali sme výstupom na hrad Pajštún, späť cez Kozlisko, Dračí hrádok, čo je už len kúsok steny z veže. Cestou späť sme si vybrali ťažšiu, ale o to dlhšiu cestu, lomili sme sa cez malinčie a žihľavu. Konečne je leto, nohy by som mohla častejšie vytrčiť v sukni, ale nie, najbližie dni nemôžem, lebo ich mám dopŕhlené, doškriabané, doštípané. 

Na Pajštún chodia horolezci, ktorí si to vybehnú ako srnky hore, potom tam celý deň lezú a lezú a lezú. Môžu si to dovoliť, lebo majú čo? Lebo majú kondíciu. Nie ako ja, ktorá nadávala už v polovici prvého kopca. Ale oplatilo sa. Ten pocit, že stojím v okne, z ktorého sa pred takmer 800 rokmi tiež niekto pozeral na údolie pod hradom, to je na nezaplatenie.

Ten, kto vymyslel stavať hrady na kopcoch, to vymyslel dobre. Človek aby zdochol, kým tam vylezie. Ja by som tam už len z čírej lenivosti nešla. Chudáci vojaci, čo chceli v stredoveku hrad dobiť. Museli sa narobiť ako kone, nehovoriac o tom, že im výstup znepríjemňovali obrannými aktivitami obyvatelia hradu.

Cestou sme sa napili zo studničky Zbojníčky, a až keď sme sa nachlípali vody, tak sme si prečítali, že "voda je nepitná". Zdá sa ale, že až taká nepitná nebola, čo usudzujeme z toho, že zatiaľ nemáme so záchodom nijako naštandardný vzťah.:)

Ale pekný výlet to bol, zas na celý deň, tentokrát sme neimprovizovali, a ako sme to vyrátali na 8 hodín, tak to aj 8 hodín trvalo, čo je v porovnaní s našimi predchádzajúcimi výletmi veľký posun. 

Aj užovku stromovú sme našli, kto ju nájde na poslednej fotke, ten nič nevyhrá, ale aspoň uvidí ako sa hadík pekne vyhrieva stočený do klbka. Trošku sme sa aj zľakli, reku, keby sa nešikovne pohla, mohla nám aj na hlavu spadnúť, a to by som asi dostala na fleku nervový kolaps.

Vrelo odporúčam motanie sa po Malých Karpatoch, aj dievka z Tatier ako ja, dokáže oceniť takúto nížinnú lesnú romantiku.