Pochvala vlakovému personálu Českých dráh

Tak som sa vybrala na víkend na Moravu. Cesta to nie je dlhá, mohla by byť dokonca príjemná, keby EC z Maďarska chodili načas. Už sa ani nepamätám, kedy som naposledy prišla na Moravu bez komplikácií. Ja chápem, že sa cestou môže kadečo stať. Ale každý deň? Tentokrát meškal vlak z Bratislavy 60 minút. OK, bola víchrica, v Maďarsku prevracalo kamióny, takže sa dá hovoriť o šťastí, že ten vlak vôbec prišiel. Vďaka meškaniu som nestihla prípoj, tak som si tam namiesto 20 minút počkala na ďalší prípoj rovných 90. Útechou mi bolo to, že na stanici čakali ľudia na EC, ktoré meškalo 130 minút. Z tohto pohľadu bola moja situácia priam závideniahodná. Bolo celkom pekne, tak som sa na to prestupné mesto, šla pozrieť. Neviem, či som sa vydala zlým smerom, ale nič ako centrum som tam nenašla. Možno som ho našla, ale nedošlo mi, že je to centrum. Radšej budem veriť tomu, že som netrafila, neverím, že to mesto je také nepekné.

Už cestou tam som sa hrozila presunu naspäť, aj keď skúsenosti hovorili, že opačným smerom to zvyčajne ide hladko. Do svojich prepočtov som okrem osobných skúseností a sledovania polohy vlaku cez web nezapočítala jednu podstatnú premennú, a tou je ľudská blbosť. Už som sedela vo vlaku, pod ktorý skočil človek, viezla som sa vo vlaku, ktorému sa cestou až trikrát pokazil rušeň. S takýmito vecami človek neráta, ale vie, že sa stávajú.

Cestou na Slovensko som sadla do vlaku, ktorý šiel načas. 10 km pred prestupnou stanicou sme nemali žiadne meškanie, akurát som zistila, že vlak, na ktorý budem prestupovať mešká 20 min, ale v porovnaní s hodinou alebo hodinou a pol som to brala ako super presný príchod. Zrazu vlak prudko brzdí a my stojíme. OK, prípoj mešká, nič sa nedeje. Trochu som znervóznela, keď som z okna videla prechádzať popri vlaku rušňovodiča so sprievodcom. Šli pomaly a pri každom kolese sa pozerali pod vlak. Tak fasa, buď sa niečo pokazilo, alebo sme niekoho prešli. Našťastie sme prešli len niečo, drevenú kladu a pneumatiku, ktoré na koľajnice hodili chlapci. Vraj ich niekto dokonca videl utekať z trate.

A potom to začalo. Najskôr prišla nehodová pohotovosť skontrolovať, či vlak nie je poškodený a môže pokračovať do najbližšej stanice. Potom prišli hasiči, hneď za nimi polícia, lebo ide o všeobecné ohrozenie.  Stáli sme tam 90  minút a prvýkrát som ľutovala, že prípoj nemešká viac.

Čo na tom bolo pozitívne:

1. Nevykoľajili sme sa. To mi napadlo hneď, ale došlo mi to, až keď to zdôraznil sprievodca.
2. České dráhy majú zrejme lepšie trénovaných sprievodcov, lebo pri žiadnej výnimočnej situácii na Slovensku som nezažila, aby sprievodca prešiel raz za 20  minút celý vlak a všetkých cestujúcich oboznámil s aktuálnou situáciou: Stalo sa to a to, nikomu sa nič nestalo, dispečing situáciu rieši; dispečing posiela nehodovú službu; už sú tu policajti, musia to nafotiť a spísať; šetrite si vodu, neviem ako dlho tu zostaneme (závan humoru v nepríjemnej situácii), ak vlak nebude môcť pokračovať, zariadime náhradnú dopravu; vlak pokračovať môže, ale v najbližšej stanici nás bude čakať náhradná súprava, túto musia celú skontrolovať; polícia tvrdí, že nás o 10 minút pustia, berme to s rezervou, možno to bude 15 minút; kam pokračujete v ceste? Aha, takže spoje vám idú takto; slečna, vy ste jedna z mála, ktorá to chápe a nenadáva mi; ospravedlňujeme sa za meškanie...

Keď sa prišiel sprievodca ospravedlniť, tak to už bolo na mňa moc. Opýtala som sa ho, či tie veci na koľajnice hodil on, že som rada, že sme zostali na trati...

Nakoniec som prišla domov len o dve hodiny neskôr a ďakujem všetkým svätým, že som prišla, lebo pri horšej konštelácii sa mohlo stať, že by som sa nevrátila vôbec.

A práve som poslala cez web Českých dráh pochvalu personálu vlaku, lebo všetci len nadávame a nechválime aj keď je za čo. Dúfam, že sa môj mail dostane k vlakovej čate.