The show must go on - alebo "Kiska Story" (č. 1)

Devy moje, chceli ste, nech Kisku ukecám, aby aj ona čosi zo svojich zážitkov amerických tu na NM zverejnila. Dohodli sme si taký "sprostredkovaný" režim - ona má vo zvyku písať mne a svojim priateľom a blízkym taký "hromadný" mail - podľa toho, ako jej okolnosti dovolia. No a teraz sme sa dohodli, že (podľa môjho zváženia), môžem túto korešpondenciu zverejňovať aj tu na Naničmame. Takže, dnes je tu prvá časť - o tom, ako Kiska do Ameriky cestovala. No a keďže tu išlo o Kisku, o "zábavu" nebola núdza. Veď posúďte samé:

Vzdy si pred cestou hovorim, ze mna uz nema co prekvapit. Uz sa mi v suvislosti s lietanim stalo asi vsetko: od zmeskanych letov, cez osobne prehliadky, obvinenie z pasovania ohryzku, az po noc na letiskovej "zachytke". A vzdy sa neskutocne mylim. Tento rok to nebolo inak. Moje leto 2010 skutocne zacalo fenomenalne. Neboli sme s maminou este ani pri Avione a ja som mala na zaludku balvan. Tazko povedat ci to bola cestovna horucka, tatransky caj (pozn. editora – to je alkoholicky napoj), alebo sushi... Nech to bolo co to bolo, balvan zmenil skupenstvo a skoncil v mikrotenovom saciku z Lidla.
Cesta na letisko ubehla ani neviem ako, prespala som ju. Ani som nechcela, aby mamina odisla, tak zle mi bolo, ale kedze ona sa mesiac flakala, robota nepusti. Uz na zaciatku som mala zvlastny pocit ohladom cesty. Prvy let bol Vieden-Londyn. Neznasam londynske letisko. Vsetci tam maju divny prizvuk a je tam strasna zima. Hlavne od noh. Mala som dve hodiny na presun z terminalu 5 na terminal 3. Sedela som vedla slovenskeho paru co siel navstivit dceru do Vancouveru, strasili ma, ze dve hod na presun mi nebudu dost, preto som z toho lietadla dobre ze nevystrelila. Ale vobec to nebolo take tragicke. Dokonca som este mala aj trocha casu posmejdit po obhodoch.
Nasadam do lietadla linka Londyn-Chicago nacas, no pisem lucii sms, ze ak stihnem spoj z Chicaga do Toleda som Houdini. A tak aj bolo. Ten neprijemny pocit ma neopustal. K mojej pohode neprispieval ani fakt, ze som bola jedina ne-Indka v lietadle (alebo aspon na chvoste kde som sedela). Uz ma stvu s tym, ze ma vzdy posadia uuuuuplne do najposlednejsieho radu aky tam maju. Je tam taky hluk, ze nepocut film, co z toho, ze si mozete vybrat z 200 filmov. Okrem toho, clovek vystupuje z lietadla ako posledny a ked sa ponahla je to fakt na prd. Jedinym svetlym bodom bol fakt, ze som zo sedadla dobre ze na zachod nedoplula. (keby nieco). Let mal trvat 8 a pol hod., na prestup som v chicagu mala mat zase raz 2 hodiny (cize biedne malo ked si vezmem, ze musim prejst cez imigration, colnicu, znova zacheckovat batozinu, zmenit terminal a nastupit do lietadla 30 min pred planovanym odletom). S Chicagom ako takym som doteraz skusenost nemala. Odleteli sme s 30 min meskanim. vlieklo sa to ako sopel po rukave, ale timer na osobnej obrazovke ukazoval odhadovany prilet v rozumnom case. Cize hlavu som nevesala. Ked sme boli 40 min od Chicaga zbadala som, ze tie minuty sa akosi neodratavaju. naopak. cas zacal stupat. Ked sa obraz prepol na mapu letu bolo mi vsetko jasne, uz 20 min sme sa nachadzali nad Lansingom a robili kolecka. Nervozita opadla, bolo mi jasne, ze Toledo uz nestihnem. a tym padom som mala vsetok cas sveta, lebo to ze poletim o tom nebolo pochyb, ale to kedy, bolo natolko sporne az to nebolo podstatne. V tom sa konecne ozve kapitan, otravne sarmantny brit, a zahlasi, ze v Chicagu maju zle pocasie. Pfff. Zle pocasie, zle pocasie, preco nas ale drzia vo vzduchu?! Electrical storm. Chicago neprijimalo lety a ziadne ani neodlietali. Vydane bolo dokonca nariadenie ze auta sa maju stiahnut z ulic (aj ked mi nie je jasne kto im to oznamil). Najvtipnejsie bolo, ze NIK nevedel co sa deje. a co sa bude diat, ani samotna posadka lietadla. Niektori panikarili (taky dedo vedla mna sa doslova dusil curry chicken a museli ho ratovat, nejaka pani vpredu odpadla ale vraj ju nejaka doktorka prefackala a bolo lepsie..), ini si z toho utahovali (specialne jedna letuska)... Mna najviac pobavilo ked letuch dosiel za mnou ze ci mu neukazem mapu lebo rad by vedel kam vlastne letime. Spekulovalo sa, ze budeme pristavat v Detroite. Mne zaziarili oci, s tou vtipnou letuskou som sa dohodla, ze ma tam vysadia ak to pojde. Hovorim, ze o batozinu nejde, ta mi uz niekam dojde, plus v nej nemam nic okrem kofoly a chlastu. haha. Lenze to by som samozrejme mala privelke stastie. a to som si vsetko asi minula uz pri skuskach.
Dalsie hlasenie sarmantneho kapitana. vraj dakuje za trpezlivost, sme sice dani na „hold“, ale drzat uz moc nemozme, lebo nam dochadza palivo, vraj este nejakych 15 min budeme kruzit a za ten cas musia zistit kam budeme "nudzovo pristavat". Detroit je vraj plny lebo vacsina letov smerujucich do Chicaga kotvila prave tam. Netrpezlivo vsetci cakali ako na vysledky volieb. Na mape sa zrazu animovane lietadielko odtrhlo od "vyslapanej" kruznice. Milwaukee it is. Znamenalo to, ze musime preletiet cez Huronske jazero ktore je sakra velke. Ti co ma poznaju vedia ze lubim katastroficke scenare (ktore vsak neberem katastroficky, len ich privolavam, haha). Prve co mi napadne, ze je to strasne cool, lebo vzdy je lepsie pristavat na vode ako na stromoch. Druha vec co mi napadne, ze asi to nebude az take cool. Keby som chcela prehanat poviem, ze cely zivot sa mi premietol pred ocami a ze som si uvedomila, ze okrem prejdenia botaniky som nic nedokazala a ze tomuto svetu nic nezanecham. Ale pravda je len ta, ze mi napadlo, ze ked zo mna ostane placka ani vlastna rodina z toho vela mat nebude, lebo tym, ze mama sa len dva dni pred mojim odchodom vratila sme sa nestihli zaoberat takou malickostou ako je poistenie. Nevadiii. V Milwaukee sme uspesne pristali. Prvy raz sa mi stalo, ze som sa na zaoceanskom lete citila ako na chartrovom lete slovenskych aeroliniek, lebo ludia regulerne tlieskali. Neviem preco. Z lietadla nas totiz dalsie tri hodiny ci kolko nepustili. Kapitan hlasi: „mienime dotankovat, len cakame v rade. Potom budeme cakat kym sa pocasie v Chicagu umudri. A mimochodom, ked sa pozriete z okna a uvidite poziarnicke auto ako nieco robi na nasom aircrafte nepanikarte. NIC s nim nie je, je to len rutinna kontrola, aby milwaucke letisko malo eso v rukave keby sa nieco posralo“. haha. Este ze ten let bol sami Ind a moc toho nerozumeli. Na palube sa strhla party. ludia dobre ze nevybalili svoje prirucne batoziny, neroztiahli v ulickach deky a nebufetovali. Konverzacie sa viedli z jedneho konca na druhy, padali vtipy aj nadavky. Dalsie hlasenie - do 15 min vraj odlietame.
V chicagu nas pomerne rychlo vysadili, previezli do budovy. Na imigracnom pracovalo sice este dost ludi ale to boli okrem umyvacov dlazky asi tak vsetci co boli este v robote, resp ochotni pracovat. Neviem co je to za moralku, ze v noci nik nepracuje na letisku. Oh well, zase raz som sa dostala do dobrej rady, samy ind a arab, tych najdlhsie spovedaju na tom imigracnom. Plus su zabrzdeni a ked im poviete ze pravy index prilozte na snimanie otlackov, prilozia lavy palec. Dosla som na radu - vzdy som zvedava akeho magora schytam. Tento bol super zvedavy, ale nie profesionalne, mam skor dojem ze osobne. Na co idem "dnes" do USA? Za sestrou. Kuka si moj pas. Wow, vy sem chodite nejako casto?! Ano, kazdy rok uz 7 rokov. Naposledy? V januari. Na co? Oslava narodenin. Co budem robit? Babysittovat. Kde pracujem? Studujem. Co studujem? Biologiu. BIOLOGIU? A kde sakra si sa tak naucila anglicky? Zdravy rozum ma varoval a zdrzala som sa sprievodneho sarkastickeho tonu a odpovedala len sucho ze..v skole. Preco sa ucite v skole anglicky? Mate to oficialny jazyk? Hmm opat raz diplomaticka odpoved - nie. A kde budete travit tieto dva mesiace, ake mate plany? Ideme do Chicaga. Nechapavo na mna kukol, ze ved teraz som v Chicagu... myslela som, ze ma ani nepusti prec ...
Docupitala som si po batozinu. Na colnici sedel len jeden chlapik a viditelne tuzil len po jedinom - teplom jedle a posteli. Podavam mu tu deklaraciu. Shoes-5dollars. 5 bottles soda (kofola by mu aj tak nic nepovedalo) - 6dollars.1 bottle brandy-10dollars. 1 bottle herb liquor-8dollars. total 29 dollars. (sumy som si vymyslala, ved im to moze byt fuk). Chlapik kukne, party ? Mavne rukou, vraj mam utekat, ze je to ok. Keby vsetko slo takto hladko!
Doterigam sa k stanku British airways co zabezpecovali rebooking. Vdaka bohu za genialny napad vziat si tento rok telefon, lebo len vdaka tomu som mohla cely tento cas komunikovat s Luciou. Chris sa chytil toho co mu ide najlepsie a niekolkym ludom tak vycistil zaludok, ze ma dostal na let, ktory bol udajne uz komplet obsadeny a dokonca priamo do Detroitu. Ale pre istotu som si to sla uzrejmit. Zenska mi nadiktovala cislo letu a presne udaje ale vraj letenku mi vystavi American airlines. A ja ze co batozina? Vraj ju to mrzi, ale batozinu si musim strazit sama, ze pre tych co nedostali hotel je pripravene posedenie a noclah na terminale 3 pri K1. Tak ako v tej chorej Eurovee aj tu to maju so schodmi trochu nedomyslene. Nalozena ako zaremba som sa teperila cez pol sveta na elektricku co ma hodila na terminal 3. Na moje velke prekvapenie pri stanku american airlines stale boli zamestnanci ale odmietali nas vybavit, co znamenalo, ze batozina mi ostava az kym sa rano nezacheckujem. Tym ze nemam boarding pass sa nedostanem ani do K1tky. Hura. Toto znamenalo len jedno - pohodlnu noc na nepohodlnych sedadlach v letiskovej hale hned pri ceste (skoro ako spat na hlavnej stanici). A ako inak ... bola som tam ja, a Indi a Mexicania. Oka som nezazmurila. Nevedela som si vybrat ci si na tie kufre sadnem, lahnem, ci si ich k sebe priviazem..., nehovorim o tom aka zima tam bola. O 5:30 som sa odobrala na zachod, umyla si zuby instantnou kefkou z posledneho letu, premalovala sa... Nie ze by mi to pomohlo.
Navela nevela som sa dotrepala kam som mala. Detroit ma vital mega horucim pocasim, batozina mi bola vylozena ako prva. Sedim na kufroch a volam lucii. Vraj uz idu, mam cakat vonku. Cakam cakam a nikto nechodi. WTF - to sa na mna teda tesia! Pristavi sa modre auto, otvori kufor a na mna zablikaju tie najkrajsie modre oci. Mala Alex. Jej pohlad bol na nezaplatenie. Taka som bola unavena po tych dnoch nejedenia a nespania a aj tak som jej nevedela odolat a nechala sa zotrocit - dokonca este v ten den sme na ihrisku boli.