Zase raz na cestách ...

Včera večer ma až tak heglo – už som išla vypínať počítač, keď tu vidím príspevok od margesimpson „Treba sedieť na zadku doma“ ... Nebolo to však kvôli jeho obsahu (ten mi síce tiež poriadne dvihol adrenalín, ale už o pár hodín skôr, keď som tú informáciu v ňom obsiahnutú inde na Internete zmerčila) – ale kvôli tomu nadpisu. Takmer identickými slovami totiž okomentovala jedna z vás moje skromné povzdychnutie na FB, keď som sa sťažovala na stratu veci dnes tak prenáramne dôležitej, ako je mobilný telefón ....

Čo mám však robiť, keď som ja už raz taká neposeda, na riti neobsedím – a veď to poznáte - ...“keď musíš – tak musíš“... (však, Fidorka ). Hlavne – prvú šancu som pred dvomi rokmi nevyužila – ak nevyužijem túto, už by som žiadnu inú nemusela dostať, neviem, či sa aj v rámci doktorandského štúdia dá ísť na Erasmus a ak aj áno, Kiska by si už nemusela vybrať tak atraktívnu destináciu akou je slnečná španielska Málaga. Že to nie je zlá destinácia som sa presvedčila už na bratislavskom letisku – k rovnakému gate-u ako ja si to štrádoval aj Vilo Rozboril. Antonio (veď vieme ktorý ) by ma asi potešil viac, ale veď dobre, celebrita ako celebrita .

Poviem vám – lietanie nízkonákladovou aerolinkou – to je zážitok! Už pred cestou musíte uplatniť rôzne zručnosti od strategického plánovania cez kalkuláciu možných rizík až po celkom obyčajný zdravý sedliacky rozum – podľa predpovedí počasie neisté, 10 kg limit nedovoľuje žiadne rozšafnosti a bezpečnostné nariadenia ohľadne tekutín a iných nebezpečných vecí tomu tiež nepridávajú ... Potom prídete na letisko, odstojíte si všetky tie šóry pri check-in –e, bezpečnostnej kontrole, kde poľahky prídete o gate, ak ich máte voľnejšie, lebo opasok na tele je nežiadúci element a musí z gatí dole. Rovnaký osud postihne aj topánky s hrbou podrážkou či čižmy ... ešte chvíľa a budeme chodiť do tých lietadiel tak ako nás Pán Boh stvoril . Keďže sedadlá tam nemajú číslované, len čo sa otvorí Gate, vzniká situácia ako za komančov v zelovoci, keď dostali mandarínky – ak nemáte mandarínky rady, alebo ak ste povahy flegmatickej, ujdú sa vám sedadlá v úplne poslednej rade, kde už za vami sú len WC-ka a efekt Niagarských vodopádov máte zaručený .... Fakt nechápem dospelých ľudí, ktorí ledva vyčkajú až zhasne signál „pripútajte sa“ a už letia čúrať .... čo robili celý ten čas pred odletom?????

Let bol hladký, keďže lacná letenka nezahŕňa občerstvenie, tak som si mohla sladko zdriemnuť, zobudil ma až pilot oznamujúci, že o 10 minút pristaneme v Málage. Tešili sme sa, že aspoň jednu výhodu bude to naše najzadnejšie sedadlo mať – budeme prvé vonku (hlavne po tom, čo dievčina sediaca vedľa mojej kamošky nezvládla turbulencie pri pristávaní a veru sme sa modlili, aby sme boli vonku čo najskôr) – aaaaale nie, omyl! Na vystupovanie sa otvárali iba dvere predné – takže ono biblické prví budú poslednými a poslední prvými sa veru nenaplnilo ....

Cesta do mesta linkovým autobusom bola príjemná, autobus klimatizovaný, prekvapilo ma, ako disciplinovane všetci čakali a nastupovali po jednom v poradí, v akom na zastávku prišli. Kiska potvrdila, že to tam jednoducho takto funguje, sú na to zvyknutí a majú v tom „poriadok“ – a vlastne aj v kontrole úhrady cestovného – nastupuje sa výlučne prednými dvermi pri vodičovi, od ktorého si buď kúpite lístok, alebo si „odpípnete“ predplatenú čipovú kartu – ceny – podobné ako u nás – 1,30 u vodiča a 0,80 cez tú kartu. Ďalšia zaujímavosť – všetky zastávky sú „na znamenie“, takže nefunguje systém ... vystúpiš na tretej zastávke..., lebo by ste sa poľahky mohli ocitnúť niedke, kde ste byť nechceli. Tak mi neostávalo nič iné, ako upierať zrak pekne na displej, ukazujúci názov nasledujúcej zastávky a číhať a číhať – takže prvý dojem z mesta som zmeškala.

Vynahradila som si to potom počas pobytu – takmer všade sme chodili peši, takže som mohla pozerať, sledovať, obdivovať – to najmä v nedeľu, ktorú sme si vyhradili na obhliadku mesta, keďže mnohé z pamätihodností sú vtedy prístupné zdarma. Začali sme na ruinách pevnosti nad mestom, odkiaľ bol skvelý výhľad na celú Málagu – poviem vám, prekvapilo ma to, fakt som si nemyslela, že je to až tak veľké mesto. Pokračovali sme smerom dole, pozreli sme si ďalšiu časť pevnosti, vykopávky z rímskych čias, dali si kávu na Plaza Merced, kde je rodný dom Pabla Picassa, ktorý paradoxne nie je jeho skutočným rodným domom (ten je kúsok od Plaza Merced v jednej z bočných uličiek), ale je to iba Múzeum rodného domu – napriek tomu sa pred ním fotia všetci turisti ... a domáci sa smejú pod fúzy. Na svojho slávneho rodáka sú miestni patrične hrdí, veľa zo suvenírov predávaných v uličkách okolo centra ho pripomína – a nielen to – aj mnohé sochy a iné artefakty na uliciach či námestiach sa nesú v duchu jeho tvorby. Čerešničkou na torte bola katedrála – nazývyná aj „jednoruká“, pretože má na portáli iba jednu vežu, druhá ostala nedostavaná a keď pred časom radní páni zvažovali jej dostavanie, obyvatelia mesta sa vyjadrili proti a zachovali si ju takú, aká bola...

Deň predtým, v sobotu sme si – aspoň čiastočne – užili aj niečo ako naša „noc múzeí“, tam sa to volalo „Biela noc“ – múzeá, galérie, divadlá boli zdarma a aj priamo na uliciach boli rôzne vystúpenia – od klavírnych koncertov, cez flamenco až po iné moderné formy street artu.

Zvyšok času sme trávili väčšinou na pláži – musím povedať, že na čistotu si tam veľmi nepotrpia, aj piesok nie je taký ten jemnulinký, zlatistý až biely, ale taký skôr sivo-čierny, prilepí sa vám na telo a neopadne ani keď uschne .... Voda bola celkom chladná, ale mňa také niečo neodradí, samozrejme som sa v nej vyčvachtala do sýtosti a hlavne, keď sa človek hýbe, dá sa to.

Týždeň ubehol ako voda a naše kufre hrkotajúce na dlažbe pripomínajúcej naše povestné „mačacie hlavy“ o 4 ráno museli zoobudiť pol mesta, keď sme sa plížili k stanovišťu taxíkov, ešte posledné objatie s Kiskou a už sme frčali smer letisko.

Ako to hovorí básnik? ...sbohem, a kdybychom se nikdy nesetkali, bylo to překrásné a bylo toho dost ... (http://www.cesky-jazyk.cz/citanka/vitezslav-nezval/sbohem-a-satecek-sbo…)