Cestovanie

Možno si ešte pamätáte, čo som kedysi písala o svojej babičke a mojom cestovaní.

Ona tvrdila, že budem cestovať maximálne prstom po mape. Dlho sa zdalo, že sa jej predpoveď naplní, no potom štrngali kľúče na námestí. A ja  o necelé dva týždne štartujem výpravu na posledný kontinent (ak nerátam Antarktídu), ktorý mi chýba do zbierky na ceste za spoznávaním sveta a našej nekonečno-konečnej zemgule.

Mám rada cestu vlakom, hlavne na trochu dlhšie vzdialenosti. Pripomína mi to časy, keď som chodila do školy, tak je to pre mňa také nostalgické. A naviac, mám pocit, že vo vlaku sa vždy niečo deje.

Absolvovala som tých ciest ráno do hlavného mesta a večer späť tento rok niekoľko. Hlavný môj poznatok je, že chodí veľa dôchodcov. Teda žien. Chodia v skupinkách. Na výlety. Kedysi od nás takto chodievali ženy na brigády. Hovorili sme tomu "motyčkové kúpele". Dnes objavujú.

Takže po zhodnotení vzdialeností a počtu prestupov na regionálnych spojoch som Berlín z plánovaného zoznamu škrtla. Zároveň som potrebovala zaň nejakú vhodnú náhradu bližšie ku Bambergu. V prvom momente pri pohľade na mapu ako možná alternatíva na mňa žmurkal Leipzig. Ale iba do momentu, než som kúsok za ním neobjavila Weimar. Weimar! Alebo synonymá Goethe & Schiller. A bolo rozhodnuté. Veď vzhľadom na cestovanie zadarmo môžem do Leipzigu „skočiť“ na jednodňový výlet, nahovárala som si v danom okamihu.

Och, už naozaj neviem, ako sme cestovali bez navigácii. Zvlásť cesty do veľkých miest, to bol miestami horor. Zažili sme všeličo. A napriek tomu nás navigácia dokáže stále prekvapiť.

Vybrali sme sa so synom do Brna. On si navigáciu nahadzuje aj na známe cesty. Chápem ho, mne sa to nechce.