Ema s Petrom a Karolínkou našli nádhernú malú reštauráciu. Sadli si na terasu a ako si prezerali jedálny lístok Emu napadlo,že už dávno sa tak dobre necítila. Úplne zabudla čo sľúbila Tomášovej mame.
Telefón opäť zazvonil:
- Áno?
- Ahoj Ema, to som ja, Peter. Neruším ťa?
- Nieee,jasné že nie.
- Chcel som vedieť, či stráviš dnes s nami večer. Boli by sme veľmi radi.
- Noooooooo aj ja by som bola veľmi rada. Vezmeš aj Karoliínku
- No, áno, musím. Teta by sa síce o ňu veľmi rada postarala, ale Karolínka nehovorí o ničom inom ako o tebe.
Tak toto jej ešte chýbalo... Nastalo chvíľkové ticho. Eme prebehlo hlavou naraz kopec možností, ako by mala zareagovať. Čo urobiť? Položiť? Robiť sa, že dobre nepočuje? Alebo pokračovať v začatom hovore? Keby len tušila, že je to ona, tak by isto nezdvihla.
Peter sa zrazu odtiahol. Usmial sa na Emu a vraví:"Prepáč, ale nemôžme v tom pokračovať." Ema len nechápavo hľadí, ešte sa nestihla spamätať z bozku.
"Čo, prečo?" pýta sa.
"Nechcem ti ublížiť."
"Hmm, nerozumiem."
"Tvoja spálená pokožka" vraví Peter s veľkým úsmevom.
V noci sa budila každú chvíľu, pálilo ju celé telo, nemohla to vydržať. Cítila, ako celá horí, Podprsenka aj nohavičky sa jej pekelne zarezávali do kože, deka štípala ako oheň. Vzdala to. V polospánku sa celá povyzliekala a ľahla si odkrytá. KOnečne tvrdo zaspala. Zobudila sa na to, ako sa ju njiekto snaží prikryť dekou, na ktorej leží.
Zakrátko Ema od únavy i vyčerpania , napriek pocitu nepríjemného pálenia po celom tele ,zaspala. Rudo ju nechal odpočívať a potichu odišiel z izby.
Keď sa Ema zobudila a otvorila oči, nechápavo pozerala, ale nemohla uveriť. Preto oči opäť rýchlo zatvorila. No po chvíli jej to došlo a tak ich znovu otvorila.
"Ahoj!" Stál tam Rudo - zdravotný dozor z ich cestovky. Bol menšej postavy a dosť zavalitý. Taký maco. Ema ho poznala aj zo zoznamovacieho večierka. Bol to mladý lekár, ktorý si takto privyrábal počas dovolenky.
.. už bez výčitiek stalčila gombíček "odoslať". Pokazil jej leto, možno pokazil nádej na nový vzťah. Pokazil jej dobrú náladu.
Odpoved prišla ihneď.
EMA,NEBUD NA MNA TAKA KRUTA. NESPOZNAVAM TA, URCITE TA POBLBOL TEN SOMAR. ASPON MI POSLI CISLO NA MOJU MAMU.
Martin sa zastavil: "Jéééj! Ahoj Ema, ani som Ťa nezbadal. Prepáč!" povedal zadychčane. "Predstav si, čo sa mi stalo!" pokračoval takmer jedným dychom.
Už sa nadychoval na príval ďalších slov, keď ho Ema umlčala: "Viem, viem, skončil si vo väzení za výtržnosť."
Nevedela sa rozhodnúť. Nakoniec mu nechala odkaz na recepcii: AHOJ PETER, ODKAZ SOM NASLA AZ DNES RANO, BOLA SOM TU, NENASLA SOM TA. Ema
To stačí. Žiadne slová, je mi to ľúto a podobne. V hlave jej výrilo tisíc otázok: Kto je tá žena? Ako sa mohol tak veselo smiať, ked sa včeranevideli? Keď ona ledva oka zažmúrila?
Nastalo chvíľkové ticho. Eme prebehlo hlavou naraz kopec možností, ako by mala zareagovať. Čo urobiť? Položiť? Robiť sa, že dobre nepočuje? Alebo pokračovať v začatom hovore? Keby len tušila, že je to ona, tak by isto nezdvihla.
