Čitateľský klub

DO čerta!!! Mala si sto chutí zahrešiť čo najhoršie, ako vedela! Opäť raz znenávidela Tomáša. Teraz už veľmi. Prečo jej dokáže pokaziť každú radosť, každý pekný deň, každú krásnu chvíľku??? Myslela, že tým, že sa rozídu, je koniec. Že to pochopí ako dospelý rozumný chlap.. A on sa správa ako malé hlúpe dieťa. Čo mu má teraz povedať?

"Ema?" prenikol jej hlások Karolínky do myšlienok.
Ema precitla. Prvé čo ju napadlo bolo: "Keď je tu dcérka, bude tu i jej otecko." Srdce sa jej rozbúchalo.
V tom sa ocitol pri nej aj Peter. "Ahoj." pozdravil ju.
"Ahojte. Kde sa tu beriete?" spýtala sa ich.

Nie, nie, tentoraz už odpovedať na jeho sms-ku nebude. Napísala mu predsa jasnú odpoveď a každá ďalšia komunikácia s Tomášom by jej iba zbytočne odoberala pozitívnu energiu. To nemôže dopustiť. Rozhodla sa, že odteraz bude Tomášove správy jednoducho ignorovať. Načo si kaziť pekné zážitky a pohodu?

Ach nie! Dnešný deň bol taký úžasný, strávený s Petrom (jasné že aj s ostatnými), ale hlavne s ním, a Karolínkou... a teraz toto! Pár slov jej dokázalo pokaziť celú radosť. Nahnevalo ju to. Stlačila "odpovedať": NIE, NEMAS SANCU, POCHOP TO, NIKDY NEBUDEME VIAC AKO KAMARATI, NEROB SI PLANE NADEJE, NEMA TO ZMYSEL. SOM TU, DALEKO OD SLOVENSKA, DALEKO OD TEBA A MAM SA FAJN.

Ema nemala veľmi v láske fakultatívne výlety. Ako delegátka a väčšina z nich sa na nich nezúčastňovala. Nemala v podstate kedy. Ak si niekto myslí, že život delegáta je len tak lážo plážo, drinky, slniečko a vybaviť nejakú izbu - hou hou hou! Tak to teda nie.

Do práce aj tak dobehla 5 minút neskôr. Návštevníci už netrpezlivo čakali. Hned sa na ňu zosypalo niekoľko požiadaviek. CHoré dieťatko, ktorému bolo treba lekára, Ďalšia sťažnosať na izbu - vraj tam chodia myši... a dalšie maličkosti... mala čo robiť, aby do večera dala všetko do poriadku. zajtra ju čaká ešte výlet.

A v tom otvorila oči. Bola celá vystrašená a spotená. Slnečné lúče prenikajúce cez okno jej spôsobili ostrú bolesť hlavy. To bol teda hrozný sen! Musela som toho vypiť až príliš. Piť som nikdy moc nevedela a včera som to riadne prehnala, prebehlo jej hlavou. Ešte dobre, že to bol iba hlúpy sen. Striaslo ju pri predstave, že by to bolo naozaj.

na večierok dobehla s rozbúšeným srdcom. kolegyna ju hned začala zasypávať nepríjemnými pohladmi, kde toľko trčala. Ema sa ospravedlnila len malým úsmevom. Stále videla pred očami Petra. zdalo sa jej, akoby poznali dlhé roky. Nevedela si predstaviť, že po dvoch týždnoch odíde a viac ho neuvidí.. Bože, kolko málo času...

Vbehla do izby a zabuchla za sebou dvere. Hodila sa na posteľ a dlho, dlho plakala. Chcela zo seba slzami vyplaviť všetkú tú zmätenosť a nerozhodnosť. Vedela, že sa musí pozviechať, že musí ďalej fungovať ako delegátka a že si nemôže nechať pokaziť letnú pohodu pri mori.

... nie, ona asi zle vidí... Peter!
-"Dobrý den, čo vás tu priviedlo?"
- ale nič, len som tak pomaly obhliadal mesto, a koho nevidím? známu tvár :)
ach, tak si ju pamätá.. zlietadla.. na ten trapas s džúsom...
- a kde máte dcérku? ste akosi sám...
-ostala pri svojej tete - sestra mojej mamy tu býva, tak si ju zobrala na chvíľu na starosť :)