Deti a výchova

Milé mamičky, dookola opakovaná téma, množstvo skúseností i „neskúseností“, dobré rady zo všetkých strán od školených /bohužiaľ rôzne/ zdravotníkov až po dobre mienené rady typu JPP.
A niekedy, aj keď sme si všetko podrobne preštudovali, máme skúsenosti so staršími súrodencami nášho najnovšieho prírastku, prečítali všetky dostupné časopisy a nacvičenú predpôrodnú prípravu – aj tak nás zaskočí niečo, o čom sme doteraz ani netušili – že nejde, alebo že by z toho mohol povstať nejaký problém.

Ahoj Lydusha,
Chcem, aby si vedela, ze ma vobec netesi, ani nebavi to nase natahovanie sa cez pismenka. Absurdum na tom celom je to, ze som si ista, ze v skutocnosti, v realnom svete by k tomu vobec nebolo doslo.
Tak ak by ti to spravilo radost, mas moje uprimne ospravedlnenie a pozvanku na zmierovaci proces. Myslim to uprimne.

Stalo sa mi to v štvrtej triede na základnej škole. Hudobná výchova – nuda, ešte keby sme tak spievali, ale súdružka učiteľka Záferová si just zobrala do hlavy, že nám bude na tabuli kresliť a vysvetľovať noty... no, to som už poznala z hudobky, tak som si len tak bezmyšlienkovite šťukala popri uchu versatilkou – to bol predskokan dnešnej pentelky, len tuhy, čo sa tam vsúvali, boli o dosť hrubšie a dali sa aj strúhať...O chvíľu som strúhala aj ja, ale tak jedine nešťastný ksicht. Pri tom šťukaní popri hlave mi nejako tuha z tej ceruzy vypadla rovno do ucha.

Síce sa blíži čas vianočný, ale mne sa, neviem prečo, vynorila v mysli jedna príhoda z detstva súvisiaca skôr s veľkou nocou. Naša babka chovala husi, takže sme mávali na zdobenie aj husacie vajcia. Naša súdružka učiteľka výtvarnej Žilková sa nadchýnala, aké nádherné by bolo také veľké výrazné husacie vajce, aby som nejaké spravila doma a doniesla. Učila nás rôzne techniky, napríklad obtočiť vajce šnúrkou a striekať voľné plochy, potom dať šnúrku dole... To je úplne egal.

Fantázii pri detských hrách sa medze nekladú. Nám ako takým malým školáčkam otec doniesol z Ruska detské dáždničky, čo vtedy nebola bežná vec, dáždniky boli len veľké a pre decká väčšinou pršiplášte, a my sme boli na to patrične hrdé.

Už som mala sladkých 17, boli prázdniny a ja som brigádovala v nemocnici na áre ako sanitárka. Bol to deň ako vyšitý, od rána sa v kuse niečo mlelo, nestíhali sme s kolegyňou vymieňať prádlo a proste nič. Do toho - keďže na áre sa muselo denne čistiť úplne všetko - si Zdenka na žalúziách škaredo dorezala ruku, zašili jej to a musela ísť domov. Takže som tam ostala sama a vrchná ma poprosila, aby som potiahla až do večera. Mobily neboli, búdka v areáli nemocnice ďaleko, čas žiadny a tak som len prikývla hlavou a makala som ako besná.

Môj synátor odjakživa "zbožňoval" školu a učenie. Prejavovalo sa to už v škôlke. "Čo ste dnes robili?" "Nič." "Ani básničku ste sa neučili?" "Nieéé." "A ani žiadnu pesničku, nekreslili ste, čo ste teda v škôlke robili?" "Ale, čo ja viem, pozerali sme telku..." Permanentne každý deň.

Takže včera k nám prišiel na "návštevu" tatino, od kedy sa odsťahoval chodí strašne málo, ale tento týždeň na moje prekvapenie bol už dvakrát.

Celý deň kmitám doma, aby som pri svojej vyťaženosti stihla spraviť aspoň miesto pre stromček... Synček môj zlatý starší sa tu vyvaľuje pred tv (je chorý, tak môže) alebo posúva vláčik. No a prišla nám nová chladnička, tak som ju začala umývať. Maťko sa postavil za mňa a že prečo umývam NOVÚ chladničku. Nejako som mu to vysvetlila, odišiel a za chvíľu prišiel naspäť a zaznela hláška mesiaca:
"Mama, si síce stará, ale užitočná."
... aký postreh!
Tak si idem kávu spraviť a prečítať niečo tu.