Ja mama

Ahojte,

Tak neviem... Som blázon alebo so mnou nie je niečo v poriadku? Alebo sú to len zbláznené hormóny, ktoré si so mnou robia čo chcú?
V poslednej dobe ma rozhádže veľa vecí. Otvárajú sa staré rany a ja sa ponáram kamsi do zúfalstva...

Ahojte, som nová a preto ani neviem, čím by som mohla začať. Veľmi sa páči táto "superstránka". Dnes mám pohodovú nedeľu, načerpala som aj veľa pozitívnej energie z parku a tam ma napadla takáto veršovačka:
Ja som obyčajná mama,
na výchovu sem-tam sama,
občas som aj ustaraná
niekedy nevyspinkaná
ideálna "naničmama",
našla som vás, už nie som sama.

som stastna :) len tak v skratke kocky dlho som tu nebola ale konecne sa Vam mozem pochvalit ze som stastna to slovo budem pouzivat asi viackrat pretoze to vystihuje moju situaciu .s byvalim som sa konecne rozisla uz v maji....chvala bohu....sice mame spolu krasne tri deti ale to na veci nic nemeni deti moze vydat kedykolvek chce .len to ma trocha trapi ze mi nedava nanich ani korunu a v dnesnej dobe a pri ich spotrebe v jedeni a to nevravim o hrackach a obleceni a to som este nespomenula skolku...no ale nie otom som chcela mam noveho priatela s tym som sa Vam chcela pochvalit :))lubime sa

V električke sedeli dve kamarátky. Jedna z nich mala na kolenách asi dvojročného chlapčeka. Boli zabraté do rozhovoru, chlapček sledoval čo sa deje za oknom. Naraz sa ozvalo celkom tiché: „Mami“. Žiadna reakcia, len mama, zrejme predsa len niečo zaregistrovala, pokračujúc v rozhovore utrela chlapčekovi nos. Chlapča sa začalo mrviť mame na kolenách. „Seď poriadne a pozeraj von z okna!“ Rozhovor dvoch žien neutíchal. A opäť, tentoraz trocha hlasnejšie: „Mama“ Nič. Chlapec začal kopať do sedadla pred ním. Mama mu nevenovala pozornosť.

Som doma už veľmi dlho, jedna materská , druhá .... štvrtá, zbehlo pomaly ale aj rýchlo, dlhých trinásť rokov. Ale rovnako ako na začiatku, keď som každé ráno skoro slzy ronila, pri manželovom odchode do práce, tak ani teraz neviem byť sama doma. Jasné, že je so mnou aj môj malý anjelik s rožkami, ale to nestačí, obchádza ma des a hrôza z prázdneho domu. Teraz už našťastie pracuje môj drahý z domu, aj keď sa na mňa mračí, lebo ho stále vyrušujeme, nie som sama, aj keď zo mňa veľký úžitok nie je dá sa to zvládnuť. Horšie je to keď odchádza na poradu raz za dva týždne - pomóc.

...nuž, netajím, slzy mi veru vbehli do očí, keď sa náš najstarší Kristián vrátil zo škôlky s pamätným listom a taškou plnou darčekov. Dnes mali v škôlke rozlúčku s predškolákmi a on už veru patrí medzi nich.

Čuduj sa svete, nie som jediná absolútne nanič? To je akože normálne, že mám dve zamestnania, domácnosť na krku, jedno neposlušné (ale inak ohromné) dieťa, manžela čo sa stále čuduje, že som bez nálady? Áno som, lebo stále nič nesíham, nebaví každý deň ísť do práce a zase do práce a domov, a o všetkých a všetko sa starať a stále niečo odkladať a myslieť na to aby som nezabudla tamto alebo hento.
Je teda zrejme normálne, že ma štve, že každý rok nejaké to kilo priberiem a častejšie si farbím vlasy a tak ďalej ......

To ma teší, síce som smutná, ale stále normálna :o)