My, skoro dokonalé

Vybrala som sa do veľkého mesta. Mojim jediným pevným cieľom bola návšteva galérie. Tak som sa rozhodla po meste pohybovať MHD.

A hneď na prvej zastávke som mala veľké šťastie. Pristúpila ku mne krásna dáma v rokoch. Mala oblečený decentne ružový twinset, béžové nohavice. Slušivý strieborný účes, okuliare a v ruke paličku. Poprosila ma o radu. Tak sme spoločne hľadali autobus. Potrebovala na poštu.

Včera som bola v Trenčíne rozlúčiť sa s mojim obľúbeným obchodom. Končí.

Sedela som po nákupe na kávičke. A vtedy mi to došlo. Za to všetko môže Lenka.

Za čo? No za to, že tu sedím iba pri káve. Žiadna zmrka. A to ju tam majú fantastickú, žiaden veľkosklad, ale vlastná výroba. Ani koláčik. Iba káva.

Chcem isť na Bradlo a potrebujem poradiť ak máte skusenosť:pojdem vlakom zo Žiliny.Je lepšie ist z Košarísk alebo z Bánoviec?Pozerám spojenia no "hrúza".

To čo sa mi pozdáva je ZA-NMn/V-Bánovce..Hladala som nejaké diskusie no akosi nič...

Podobne je to aj z Kremnice na Tri kríže a Velestur...

Viete moji spoločníci na cestach teraz nemožu tak chcem isťaj sama-preto sa pýtam ako blbá..hlavne preto aby som zvážila či to sama urobím..ďakujem

Žienky a dievčence...poriadne dlho si lámem hlavu aký darček k 30narod.pre mladú dámu mojmu srdcu veeeeľmi blízku.

V podstate všetko má,žije v cudzine ale aj tak chcem niečo čo by bolo ked otvorí-juchúúúú....

ďakujem

Minule som čítala niekde vtip a teda priznávam, páčil sa mi. Natoľko, že som si ho zapamätala.

Volá žena na mužu: "Jožóooo, poď domov"

Od odvetí: "Čo mi je? Som hladný?"

Celkom nedávno som si to vlastne začala uvedomovať.

Ako pekne nás tie maminky vychovali.

Poprosiť.

Poďakovať.

I odpovedať - nie je zač.

A že občas veru zač poďakovať je!

U nás sa stalo to "Nie je zač" proste slovným spojením, frázou, akousi poloautomatickou odpoveďou na poďakovanie. Akoby to bola samozrejmosť, že ak niečo darujeme/ pomôžeme/ spravíme ... proste že to za čo nám poďakujú ohodnotíme "nie je zač". A tým - aspoň v poslednej dobe - ja mám dojem, že ten svoj čin / úsilie akosi znehodnocujeme, či podhodnocujeme.

Ja keď mám hlad, tak to riešim jednoducho. Najem sa. Vždy sa niečo nájde. Veď čo, že je hodina do večere. Hlad treba riešiť. A tak aj vyzerám. Nikdy si nedovolím ten luxus, pociťovať hlad. Kilá sa na mňa lepia, ani neviem ako. Teda veľmi dobre viem - len si nahováram, že to, čo zobnem kedy tedy sa nepočíta.

Mám doma chlapov. Tí to riešia úplne inak.

Situácia č.1: pýtam sa mladšieho, či si už prosí večeru. Miesto odpovede sa spýta, koľko je hodín. A keď zistí, že pol šiestej, tak vyhlási, že ešte nie, že ešte je čas. Žiaden hlad do toho nepletie.

Stáva sa mi to občas. Teda v podstate sa mi to stáva často, keď nastanú správne okolnosti. A som sa zamotala - teda občas či často?
Môj život má určitý harmonogram. Kedy sa vstáva, kedy sa ide do práce, kedy sa vracia z práce, kedy varím, kedy umývam riad a kedy mám čas na seba.
Zaujímavý moment nastáva, keď sa zmení predpokladaný čas vykonávanej činnosti. Poznáte to ... niekto za vás uprace riad, vyvesí práčku, či umyje kúpeľňu. No dobre, žarty bokom. Nikto to za mňa nespraví. Ale stáva sa, že rátam s nejakým termínom a ten sa mi presunie. Plus mínus.

Tak ma tie hrady nejak chytili toho roku - som sa rozhodla.

Devy sa ma v piatok pri hlásenom ústupe po ataku na náš hrad spýtali, kedy som bola naposledy.

Prisám vačku, ja si to nepamätám.

Kúpila som si ďalšiu knihu o upratovaní. Zjavne si myslím, že čím viac kníh, tým väčší poriadok. Aj keď zrovna táto sa volá Lepšie žiť, menej míňať.

Čakala som , že to bude zase o tom istom - vyhadzovať, nekupovať, vyhadzovať.

No tu ma čakalo prekvapenie. Jednak je kniha prešpikovaná citátmi. Zaujímavými. Kto pozná knihy   Normana Pealeho, tak v podobnom duchu.