Blogy používateľa Tangy

Kapitán Vyšný sedel so svojím kolegom Konečným nad ich posledným prípadom dlho do noci. Okruh hlavných podozrivých zredukovali na troch. Petra vylúčili ako prvého. Podľa laboratórnych výsledkov začal niekto obe ženy tráviť ešte skôr ako pricestoval na Slovensko. A nemal motív. Druhého vyradili Paľa, lebo sa s Ivetou nestýkal pravidelne a Natašu stretol až po tom, ako sa u nej objavili prvé príznaky otravy. Zostávali teda traja- Maroš, Mira a samotná Nataša.

... no ani jeden sa na ňu ani na chvíľočku nepozrel. Obaja hľadeli smerom k Nataši.

Uplynulo presne 5 dní odkedy bola Nataša hospitalizovaná. Jej stav bol síce stabilizovaný, no prepustenie bolo v nedohľadne. Petra ani Maroša za tých pár dní nevidela a bola dokonca rada. Konečne si, po tom všetkom, čo sa udialo za necelé dva mesiace, mohla utriediť svoje myšlienky.

Našťastie ho stihol Peter zadržať.
„Počkaj, neblázni, čo to stváraš?“ triasol ním. „O čo ti ide? Chceš sa zabiť? Ty sa nechceš dozvedieť, kto je za tým všetkým? Kto zabil Ivetu? A navyše, na okne sú mreže, ty pako.“
„Mne už aj tak nikto neverí,“ povedal Maroš a rozplakal sa. Zvláštne, Nataša ho plakať ešte nikdy nevidela. Prišlo jej ho ľúto.

„Vieš čo, Nataša. Vyspíme sa a zajtra spolu zájdeme do mesta. Teba hodím domov a ja zájdem na políciu, dobre?“
„Ok, aj tak som unavená.“
„A mala by si zájsť k lekárovi. To nie je normálne, že taká mladá baba stráca tak často vedomie. Ako dlho to trvá?“

Poručík Konečný sedel nad materiálmi, ktoré mu zaslal Juraj a neveriacky krútil hlavou. Vytočil číslo na telefóne a čakal, kým jeho nadriadený zodvihne.
"Prosím," ozvalo sa na druhej strane linky.
"Kapitán, to som ja, Konečný, príďte za mnou rýchlo do kancelárie. Tomuto naozaj neuveríte," od vzrušenia aj zabudol na všetky zdvorilostné frázy.

Keď Paľo odchádzal z vyšetrovne, všimol si na lavičke policajnej stanice sedieť vysokého čiernovlasého muža. Bol mu povedomý, no až keď k nemu pristúpil bližšie, uvedomil si, že je to Juraj. Už vedel, prečo ho nemohol spoznať, Juraj mal minimálne o 10 kíl menej ako vtedy, keď ho videl naposledy. Bolo to presne pred dvomi rokmi, čo sa s ním stretol v jeho notárskej kancelárii kvôli poslednej vôli rodičov. Šiel za ním vtedy sám, bez Ivety.

Nataša ostala sama v prázdnom byte. Bola zmätená. Veď len pred chvíľkou samu seba presviedčala, že tá mŕtva žena nebola Marošova milenka. Veď keby Maroš nerozprával zo sna, nevolal jej meno a nekričal: „Nie, Iveta, nie, takto to ďalej nejde...“ ani by nepoznala jej meno. Prečo sa jej vlastne Maroš nepriznal k tej ženskej? Prečo jej o nej nepovedal? A prečo ona mlčala o tom, že o nich vedela? Podišla ku stolu, sfúkla sviečku a zobrala do rúk tanier s večerou.

Nataši sa konečne ozvala Zdena. Jej dcérka sa už cítila lepšie, a tak sa ich rozhodla navštíviť. Autobus odchádzal až o hodinu, preto zašla cestou ešte do hračkárstva, kúpiť malej Klaudii nejakú drobnosť.

Ja som najskôr objavila Torty od mamy. Syn mal okolo roka, bola som na materskej dovolenke a začala som tak trochu experimentovať s pečením. Po čase som natrafila aj na Naničmamu.