Od Tatier k Dunaju (ale aj od Dunaja k Tatrám)

Neprajná duša som ja – a márnotratná ešte k tomu. Rozhodla som sa minulú stredu, že nedoprajem môjmu zákonitému vychutnávať si naplno jeho „splendid isolation“ (skvelú, nádhernú izoláciu) a pôjdem trochu narušiť tie jeho kruhy tatranské. Naskytla sa taká šanca – prihlásil sa kamarát so ženou, čo chceli využiť pohostinnosť našej chaty na prenocovanie a následný lepší prístup k „bonanze“ poľských trhov v Nowom Targu. Tak som sa zviezla s nimi, podarilo sa nám toho roku čosi na plyne ušetriť, firhangy v obývačke veru už nevyzerajú veľmi reprezentatívne – reku spojím príjemné s užitočným.

Vyše dvadsať rokov (prakticky od kedy sa s tým mojim poznáme) som tú trasu merávala niekoľkokrát ročne – vždy to bolo viac menej o to istom – kde už dokončili aký úsek diaľnice; kde budú menšie kolóny – na Donovaly, či na Žilinu; v zime ešte aj kde budú cesty lepšie upravené ...... No a keď pribudli deti, tak ešte aj odpovede na „oslíkovské“ otázky (už tam budeme?) – nie ešte sme len pri Trnave, ešte sme len pri Nitre, ešte sme len .... a o pár kilometrov ďalej: už sme v Banskej Bystrici (Žiline) – to už je pol cesty, už sme v Ružomberku, to je do Popradu už len kúsok, už sme v Poprade, to už sme v Tatrách.

Tentokrát to bolo iné: kúsok za Bratislavou som si mohla úplne luxusne dovoliť upadnúť do sladkých mrákot. Keď som prvýkrát úchytkom kukla na ubiehajúcu krajinu okolo seba, smerová tabuľa, ktorú som zočila ma prinútila tie oči otvoriť doširoka – stálo na nej že Pribylina – a ja hneď: jéééj tu býva Mika 971, tej som pred pár dňami posielala balíček s letným swapom, ktorý beží na Artmame. Veľmi som túžila vedieť, či ho už medzičasom dostala a či sa jej páčil – skoro som otvorila okno na aute a začala volať Mikááááááá. Spánok ale opäť pritlačil moje viečka – ja ak v aute nešoférujem, tak nedokážem oči udržať otvorené.

Druhýkrát sa mi podarilo prebrať z driemot v Žiline a samozrejme, že som si hneď spomenula na Evku, ktorú som práve pár dní predtým mala to šťastie spoznať aj osobne a už som sa tešila na Ružomberok – Amálka, tentokrát mi to ešte nevyšlo, odbočiť ku tebe, ale raz ..... kto vie, možno zazvoním pri tom tvojom krásnom domčeku.

A opäť sa ma zmocnili mrákoty – tentokrát až po samotný Poprad, navigujúc šoféra po jeho povestnom kruhovom objazde som v duchu zakývala Ivet 36 a už sme jachali ďalej smerom k Veľkej Lomnici a potom už pred nami bola len naša cieľová stanica – Stará Lesná.
Strávila som v našich krásnych horách pekných pár dní, užila som si aj toho konzumného života (baby, ja som si kúpila ĆERVENÉ záclony), aj turistiky (boli sme na Skalnatom – lanovkou, lebo manželka toho kamaráta má 150 kg a má problém prejsť peši čo i len pár krokov) aj zábavy. V sobotu mal u nás rozlúčku so slobodou brat jedného miestneho kamaráta, zišla sa ozaj veľká partia veselých mladých ľudí a ako tak spomínali mená okolitých obcí, z ktorých pochádzajú, tak som len v duchu premietala, či mám vedomosť o tom, že by sa tam nejaká naničmamka nachádzala – asi nie, lebo tričko som mala na sebe a nikto nezareagoval. Celý večer vyhrávali 3 gitaristi a zábava trvala až do rána bieleho. Na druhý deň sme takmer všetci mali problém s hlasivkami a niektorí aj s inými orgánmi svojho vyžúrovaného tela. To už bola nedeľa a čas návratu späť – skontrolovať, ako synátor zvládol „skúšku dôvery“ (nechala som ho doma samého 2 z tých 4 dní, čo som bola preč).

Keďže naši priatelia, ktorí ma priviedli pokračovali v ceste a dovolenkovaní ďalej smerom na východ, viezla som sa domov vláčkom motoráčkom – na popradskej stanici som sa v duchu rozlúčila s Ivet a horúčava mi opäť pritlačila viečka – spod nich som úchytkom sledovala jednotlivé stanice, kde sme stáli (plánovane a občas kvôli výlukám aj neplánovane) – až sme prišli do Liptovského Mikuláša.

Tam sa mi začal pred očami odvíjať film – nástupište bolo zrazu plné veselých žienok, delili si medzi sebou skvelú sladkú tortičku, potom prišlo objímanie, lúčenie – áno, sedela som v tom istom spoji, ktorým sme sa vracali domov po stretnutí v Boci. Stanicu za stanicou som sa lúčila – v Trenčíne so silnou skupinkou (Mamamata, Mamanana, Aja), kúsok ďalej s Manny, v Píščanoch s Renkou a na koniec v Trnave s De-ni. Vláčik si jachal ďalej popod karpatské chrbáty a ešte stále som nebola sama, spomenula som si, že ktosi dával obrázok krásnej dúhy nad Modrou (len na meno som si nevedela spomenúť) a ako som sa blížila k domovu, vedela som, že aj tam mám kopu nových „spriaznených duší“.

Od Tatier k Dunaju – cesta stokrát prejdená – a predsa bola tentokrát celkom iná. Už ju nelemovali smerové tabule s názvami miest a dedín, celou cestou ma sprevádzali všetky skvelé naničmamky, ktoré pozdĺž nej bývajú.