Mladá tlmočníčka z Bieloruska preložila moje slová matke s dcérou.- To pôjdeme ku cudziemu mužovi? - spýtala sa zhrozene staršia z nich a vzápätí dodala - býva sám alebo s niekym?- Povedz im, aby sa nebáli. Počas rozhovoru kontroloval, či je auto pred domom. Auto by samo neodišlo. Takže nebýva sám. Má rodinu.- A je to naozaj v Mníchove?- Naozaj. Mestská časť sa volá Grosshadern - odpovedala som za pomoci Bielorusky.- Takže to nie je Mníchov?- Ale áno. Priamo Mníchov.- No my okrem tých dvoch ruksakov nemáme nič. Žiadne peniaze. Ako sa ku nemu dostaneme? Z čoho budeme žiť?
Vždy, keď môžem vybehnem aspoň na pár hodín na železničnú stanicu v Košiciach, pomôcť ako sa dá. Zväčša večer medzi ôsmou a dvanástou v noci. Nie raz sa mi stalo, že som tam prišla a chvíľu sa mi zdalo, že je tam viac dobrovoľníkov ako Ukrajincov, aspoň kým príde najbližší autobus z hranice ... Aj tak sa často nezastaviím.
Naše dve predchodkyne boli približne v mojom veku. Plus mínus. Ale tá nekonečná listina nahusto popísaných informácii o veľkosti bĺch, čo rovnomerne podelili na všetkých dobrovoľníkov, by bola aj pre mladého, jasnozrivého orla namáhavá na lúštenie. Výhodou ich tandemu bolo, že prekladateľka Oksana mala okuliare. A tak si ich podávali medzi sebou na odčítanie číslic a dešifrovanie poznámok.
To čo by nám možno pred dvoma mesiacmi pripadalo ako nevydarené scifi, sa dnes stalo realitou. Vojnový konflikt na Ukrajine asi zasiahol každého z nás. Ja som si nahodila, pre mňa celkom prekvapivú, psychohygienu - prácu dobrovoľníka. Je to pre mňa nová skúsenosť.
Prvé stredisko pomoci, ktoré otvorili v Mníchove, sa nachádzalo na hodinu cesty od nášho bydliska (podotýkam jednosmerne) a štvorhodinové služby, ktoré zaviedli, časovo vôbec nepasovali do môjho harmonogramu. Preto som sa potešila informácii, keď od tohoto víkendu v spolupráci s rádiom Gong otvorili nové priestory, čím mi aspoň skrátili časový presun na polovicu.Po prvotnom informačnom online sedení z tepla domova som šla s malou dušičkou v sobotu na svoju prvú výpomoc.
Tento týždeň som doriešila časopis Torty od mamy aj s celkom slušnou perestrojkou, poslali sme ho do tlače. Dotiahla som papierovačky a už mi nič nebránilo, aby som začala zisťovať možnosti, kde a ako môžem byť užitočná ukrajinským ženám a deťom.
Tak nám začal pôst. Kto nemal včera šišku či fánku, niekde zvanú božou milosťou, veru môže banovať.Lebo od dnes striedmo by sme sa mali stravovať.Veru, počudovaná som bola, koľkí vraj sa toho držia, ako mi povedal pánko, čo mi obed včera doviezol. Že mäsko sa im veru v Škaredú stredu nemíňalo.Mne sa zas nepodarilo nič z tohoto kulinárstva zrealizovať, ale dostala som veru poriadnu dávku šišiek aj fánok. A tak som sa zamýšľala, aké je to na tom svete zvláštne.
Nie, nie na fronte, vlastne nie na tom vojnovom (i keď...)
S údesom sledujem čo sa deje na „fronte“ virtuálneho sveta, online sveta...neviem ako ten svet nazvať. Čo sa deje medzi ľuďmi...ako veľmi, ako hlboko a na čo všetko dokážu obrátiť svoju nenávisť.
A naozaj čakám na nejakú tú stopku, strop, čiaru, cez ktorú už nepôjdu.Ja dúfam že tá pomyslená čiara je.
