Ako som bola nabytkom

Ze dnesny den nebude z tych pohodovych som vedela uz vcera. Mala Zoe bola objednana k lekarovi na dvojmesacnu prehliadku, ktora so sebou nesie ockovanie - 5 injekcii - a ich aplikaciu uz mate urcite nastudovanu (tie co ma poctivo citaju ). Ked som ale otvorila oci, tak moj nedobry pocit este narastol - obloha bola zatiahnuta a slubovala, ze pocasie sa bude spravat v duchu Simka a Grossmanna:..."bud jeste hur! A taky ze bylo!"... (Mozno to bolo preto, aby som vam doma "nezavidela" ).
Kedze Alexandre vcera vyskocila horucka, tak Lucia este rano zavolala, ze privedieme aj ju a mohli sme sa chystat. Ako sa blizil cas odchodu, nebo sa coraz viac prisposobovalo nasim vnutornym pocitom (tri roky zase nie je tak dlho, aby ste zabudli na to, ako vam "mucili" dieta) a tak sme sa sup-sup ladovali do auta, aby nas "neumylo" po druhykrat. Len co sme sa odpichli od obrubnika, zacalo prsat. Luc si len povzdychla - preco vzdy, ked niekam ideme, musi prsat. Ja - ze ved pozri - ani velmi neprsi, predvcerom to bol iny "slejvak"! No, mala som radsej hubu drzat - ani som to dobre nedopovedala a priroda zase raz ukazala, ze ma navrch. Stierace nestihali ani omylom! No a samozrejme, ledva sme sa usadili v cakarni, uz sa nam Oskar skeril do ksichtu.
Cakanie tentokrat nebolo ani velmi dlhe, deti relativne pokojne, sestricky mi uz neprisli tak drasticke (ze by si casom clovek ozaj aj na tu sibenicu zvykol?) a Zoe sa ukazala byt vacsou hrdinkou ako Alex - nie, ze by plakala menej, ale utisila sa omnoho skorej (mysleli sme si - ale malo sa ukazat, ze ak Ribiska hovori "mysliet si je h..no vediet", tak je na tom kus pravdy).
Luc nas zaviezla domov a odfrcala na svoje dva dnes naplanovane audity, ja som prebalila, nakrmila a ulozila Zoe - a oddavala som sa kavickarskej neresti (a citala NM, samozrejme ). Nie na dlho. Sotva sa mama vratila, Zoe sa prebudila a pytala jest. Prv nez sme stihli pripravit flasku, prifrcala "katastrofa" - rovnako znenazdania a rovnako prudko ako ten lejak rano. Polhodinovy srdcervuci rev a male telicko zmietane v bolestiach sme tisili na striedacku vsetkymi myslitelnymi (i nemyslitelnymi) metodami, kym mi nezaspala na rukach. Tak sme sa bali, aby sa nam neprebudila, ze som sa neodvazila ani pohnut.
A tak som sa stala na dobre tri hodinky detskou postielkou, bala som sa aj nadychnut, nie to este pohnut, aj navsteva prisla (babka s dedkom) - reku ani zvitat sa s vami nemozem, ja som fcul postel. Aj posedeli, aj povecerali u nas, aj odisli - a ja som furt postel. Nakoniec sa tie velke kukadla otvorili a obdarili ma krasnym usmevom - ale som sa dobre vyspala! Napriek urcitym obavam, po spapani dvojnasobnej davky mliecka (ved musela dobehnut, co zameskala) sa bez najmensieho protestu dala ulozit do postielky a sladko zaspinkala - tak len dufam, ze az do rana.
Lenze - to este nebol pribehu koniec - dali sme sa s Luc davat do poriadku veci, co sme kvoli ubolenym detom cez den nestihli, ja som cosi zdvihala zo zeme, ked tu citim ako mi nieco pristalo na chrbate - ze pockaj, musim si nieco zapisat, nech na to do zajtra nezabudnem, vravi mi Lucia. Bistu! Ty si si nejako rychlo zvykla na to, ze som nabytok .... skoro ako rytier Lagardere v Hrbacovi, az na to, ze ja zatial ziaden hrb nemam