American way of life

... nevonia zrovna kazdemu. Ale ako to casto byva, vsetko zle je na nieco dobre a vsetko, co urcitym sposobom "obdivujeme" ma aj svoje tieniste stranky. To, co budem spominat sa neviaze vylucne k mojej terajsej navsteve, ale je v tom aj kus spomienok na moj pobyt spred troch rokov.
Poynatok cislo 1: v Amerike hned vidite, co je pre nich dolezite a co nie - chladnicky maju velkosti priemerneho slovenskej panelakovej garsonky, rovnako v trube by poctiva rozpravkova jezibaba z pernikovej chalupky pohodlne upiekla nielen vykrmeneho Janicka, ale spolu s nim aj Marienku a mozno by tam dokazala prihodit aj za plech pernickov, aby zaplatala dieru na streche, co jej vyjedli. Pracky a susicky tiez prekracuju bezne europske rozmery a tie druhe su samozrejme nevyhnutnou vybavou a nie iba praktickym "doplnkom" pre pripad, ze pradlo nestihlo vyuschnut, lebo tu sa susit vonku nesmie a radiatory tiez neexistuju (kuri a hlavne chladi [dalsi americky neduh, ale o tom kusok nizsie] sa tu cez fukare medzi tymi ich "papierovymi" stenami). Ale zehlicky maju take malicke, ze by boli vhodne do vybavy malych slecien, co sa snazia napodobnovat svoje mamicky a to co mi Lucia prinisla, ked som si pytal zehliacu dosku bola jedna zufalo labilna utla konstrukcia.
Poznatok cislo 2: hoci USA dodnes nepodpisali Kjotsky protokol a su ak nie najvacsim, tak urcite jednym z najvacsich znecistovatelov ovzdusia, recyklacia tu funguje fantasticky - v obchodoch viete vratit flase plastove, sklenene aj plechovky a ludia to aj skutocne robia. Okrem toho recykluju odpad v domacnostiach - dost zaujimavym sposobom - maju jeden "recyklacny" smetiak, kde davaju spolu vsetko recyklovatelne (pokosenu travu - inak, za nepokoseny travnik pred domom su tu poriadne mastne pokuty; papier, plastove flase, ktore sa nevykupuju ba dokonca, ak su v "zipsovacom" sacku, tak aj pouzite baterky). Lucia ma "nakupovaci tik" - len co niekto pride na navstevu, hned musi letiet do obchodu, tak sme boli aj hned druhy den po mojom prichode a vyrecyklovali sme si takto nejakych 20 dolacov. Inak, este jedna vec, ktora sa mi v suvislosti s vykupom obalov paci - vsade pri automatoch je zasobnik s vlhcenymi utierkami, takze ak aj sem-tam nieco vo flaskach zostane a vy si zababrete ruky - ziaden problem. Rovnaky zasobnik je aj pri vchode do obchodu, aby ste si mohli utriet "rucku" nakupneho vozika, ak ste prehnane citlivi na "prenos bakterii"
Poznatok c. 3: tie vyrecyklovane dolace neboli "len tak" - ak niekto pozna relaciu "pimp my ride" a videl tie auta, co vyzerali ako pojazdna zberna druhotnych surovin alebo okresna skladka odpadu - tak to vobec nie je vymyslene, nadsadene, alebo ojedinely pripad. Netusim ako dlho tie flasky zbierala nasa Lucia, ale uz ked prisla po mna na letisko, tak ich mala vzadu v kufri za taky velky mech, ze sa mi tam skoro nezmestil kufor a to som ich potom este pod sedadlami nazbierala dalsich neratanych ...
Pozantok c. 4: pre Americana neexistuje nic horsie, ako potenie - preto maju vsade klimatizaciu nastavenu na taku teplotu, ze aj Eskimak by sa hned siel priobliect. A samozrejme sprchuju sa snad kazdych 20 minut. Ale este jedna vec ich mata - trvanlivost potravin (na vacsine potravinarskych vyrobkov maju napisane "po otvorenie udrzujte v chlade") a tak strkaju do chladnicky este aj chlieb a pecivo. Pri mojej prvej navsteve chudak zatko skoro skolaboval, ked zistil, ze som rano otvorila novu flasu dzusu a nechala som ju stat na kuchynskej linke - len tak-tak som mu zabranila vyliat ju s ubezpecenim, ze ja sa veru ani najmenej nebojim vypit ju aj taku, hlavne nech nie je "tesne nad bodom mrazu". Na takuto teplotu tekutin su tu zvyknute aj najmensie deti, co zase povazujem za celkom dobre, lebo potom mamky nemaju problemy, ako sa to casto stava u nas, ked v nejakom bufaci alebo obcerstvovacom stanku maju iba chladene napoje a ak drobec slovensky vydrulal vsetky zasoby, co mamka vzala so sebou, tak je problem na svete.
Poznatok c. 5: zlate slovenske zdravotnictvo - toto je sice este spred 3 rokov, ale rezonuje to vo mne stale, tak to rovno spomeniem. Bola som zvedava, ako to chodi u lekara v tychto koncinach, tak ked mala Lucia ist s Alex do "poradne", nanutila som sa, ze pojdem s nimi. Prisli sme do zdravotneho strediska, vosli dnu (boli sme "objednani"), na recepcii pri okienku Lucia zahlasila meno a sadli sme si do cakarne - spolocnej pre starych, mladych, zdravych, chorych, proste vsetkych, co prisli. Po dost dlhej dobe nas zavolali do "ambulancie" - bola to viac menej vysetrovna v style co kabinka to pacient, kde sme dalej cakali. Po nejake dobe prisla sestricka, odvazila babo (oblecene, s plne nalozenou plienkou), co-to sa povypytovala a ze posle doktora. Zase dlho nic (Lucia stihla zatial mat cez konferencny hovor poradu so svojim sefom a ostatnymi kolegami), prisiel doktor, pokukal, tiez sa kuscok povypytoval a ze cakajte na ockovanie. Dalsie nekonecne cakanie, prisli tri sestricky a 4 injekcie. Jedna sestricka nasadila babatku "dvojiteho Nelsona" a tie dalsie dve Mengeleho pomocnice, kazda drziach v rukach po dve striekacky sa pekne odratali, ze tri styri fculeky a zabodli to malej do stehien (vraj takto ju nemusia pichat na 4 x a odbavi si to pri jednej bolesti)! A boli sme vybaveni a mohli ist domov.

No, kukam, ze som sa nejak rozsupla, tak budem koncit a zajtra (ak mi cas dovoli) vam poviem, aka som hrda na svoju starsiu vnucku