Cesta do Raja

Znova po roku sme si s mojim drahým zopakovali útek za hranicu všedných dní, ďaleko od našich štyroch ratolestí, ešte väčšieho množstva stránok a dvoch počítačov. Po posledných skúsenostiach sme deti rozdelili v správnom pomere k manželovým ochotným súrodencom, ešte že ich má tak veľa, a v piatok poobede sme vyrazili do Raja, alebo smer Mlynky v Slovenskom Raji.

Po rýchlom ustajnení v hotely, som moju polovičku ukecala na krátku aklimatizačnú prechádzku. Vonku bolo príjemných deväť stupňov pod nulou. Pre istotu sme zahájili testovanie fungl nových Ce - gečiek, pre neznalých sú to ceple gače, alebo termo spodné prádlo. Devy krásne, ono to stálo za hriech, samozrejme nie tie CG-čka, vďaka ktorým nám nezamrzli háklivé partie, ale nádherná kombinácia ľadového západu slnka a poletujúceho sniežiku. U nás na východe snehu nieto, preto poskromná beloba v Slovenskom Raji mala pre nás svoje čaro. Musela som sa dožiť štyridsiatky, aby som prišla na to, ale sú rozkošné malilinké snehové vločky a vraj žiadne dve nie sú rovnaké.

Keďže sme si vybrali romantický pobyt, po príjemnej prechádzke nás čakal srdiečkovo naaranžovaný stôl. Neviem ako toľko romantiky prežil môj drahý, ale držal sa statočne. Ako bolestné dostal večernú lyžovačku a ja vrámci hesla " Pánboh nekazal šaliť sa! " som zaliezla do postele s rozprávočkou pre veľké ženy. Pred spaním sme okrem iného ešte stihli saunu, v ktorej sme sa pokúšali vypotiť čo najviac sprostostí. Mne sa to vôbec, ale vôbec nedarilo, tie potvory sa ma držali zubami nechtami.

Na sobotu sme mali naplánované ľuftovanie hláv a rozhýbanie starých kostí. Čakala nás kvalitná zima a najkratšia roklina v Slovenskom Raji k vodopádom kpt. Nálepku. Recepčná hotela sa pri počutí našej trasy a pohľade na nás ukážkových karika-turistov tvárila dosť rozpačito, vraj po dažďoch a mraze, je to dosť nebezpečná trasa. Nič sme si z jej nerobili, veď namiesto kabeločky, s ktorou som pobehovala pred rokom po Tatrách, sme už mali zbalený dokonca a ja baťoch s proviantom a náhradnými ponožkami, pre prípad, že by sme sa rozhodli cestou vykúpať. Naobliekali sme sa ako cibule a zubaté slniečko v plnej paráde nás mámivo presviedčalo, že robíme správnu vec. O ilúzie sme prišli veľmi rýchlo, keď nás miesto turistického chodníka čakal rozvodnený polozamrznutý potok. Po prvom šoku sa však z nášho výletu vykľulo zimné rozprávkové dobrodružstvo. Nádhera, ozaj odporúčam bezkonkurenčný mix cencúľov, ľadových vodopádov, rebríkov, modrej oblohy, hrejivého slnečného pohladenia a božského ticha.

Klasika nekrič hop, kým ti nepreskočí. Potom, čo na vrchole kopca môjho drahého obťažoval kôň, nás čakala cesta dolu briežkom. Pre mňa rokmi overené, že cesta nahor je príjemnejšia ako všetky zostupy a pády, sa potvrdilo stopercentne. Rýchlo som prišla na to, že moje snehule sú síce teplé, ale vonkoncom nie vhodné na turistiku po snehu. Pri každom kroku nadol som si uvedomovala priame ohrozenie života. Horou sa ozývalo moje :"Joj!", "Pomóc!", " dokelu" a podobne , samozrejme aj s uboleným "Auu" keď sami podarilo pristáť na zemi. Najistejšie by bolo šmýkanie sa na zadku, len mi bolo ľúto mojich nových gatí na behanie. S veľkou úľavou a menším otrasom mozgu sme sa doteperili k Pacmalskej Maši velikánskej zamrznutej ľadovej ploche. Ako som sa deň predtým dozvedela, že snehové vločky sú neopakovateľné, tak som pre zmenu v sobotu žasla aká skutočne modrá vie byť v zime obloha. No čo človek sa učí celý život, lepšie neskoro ako nikdy. Po krátkom obede v kolibe na pláži, sme sa cez kopec šťastne dostali späť do hotela a namierili si to rovno do postele. Jasné, že sme šli späť , na iné sme sa už nezmohli. Posilnení podvečerným šlofíkom, sme si zopakovali zdraviu prospešnú kombináciu romantickej večere , lyžovačky, rozprávočky a sauny. A potom už len dobrú noc a sladké sníčky ...

V nedeľu, na záver programu a po veľkom úspechu sobotnajšieho turpochodu, som drahého presvedčila na maličkú prechádzku po sedem kilometrovom bežkárskom okruhu. Keďže snehu bolo pomenej, žiaden podozrivý bežkár nám nevbehol do cesty, len zopár sŕn, ktoré sme vyplašili, keď sme omylom zišli zo značenej trasy a potom aj z poľnej cesty, aby sme sa trepali stratení v lese hore prudkým rúbaniskom. Veľkolepé dobrodružstvo som si plne vychutnávala, hlavne potom, čo sme na kopčisku natrafili opäť na nejakú lesnú cestu. Môj drahý len mierne panikáril: "Počkaj, veď začneš jačať, keĎ nás začnú naháňať medvede a diviaky!" Medvede chvalabohu spali spánkom spravodlivým, aspoň tak som sa rozhodla a neboli sme dostatočne dobrí, aby sme videli priasiatka so zahnutými zubami dohora. Našu výpravu sme zdárne zakončili, však nie sme rúčky do ambrely, keď sme sa po dvoch hodinách dopracovali k červenej značke. Na hotely sme sa len rýchlo spakovali, pri obede sa rozlúčili ešte s našim srdiečkovým stolom a vyrazili v ústrety krajším zajtrajškom.

Verím, že môj manžel sa do budúceho roka z toľkej romantiky zotaví a ja zocelená konvertovaná realistka som vďačná sa všetky príjemne strávené spoločné chvíle. Veď som sa dozvedela,že môj drahý ma miluje rovnako ráno, na obed aj večer ..., ako veľmi nie je podstatné.