25. stretnutie našich mám

... alebo cesta domov 

Voľakedy dávno, tuším to bolo v roku 2007, sme sa prvýkrát stretli v Liptovskom Jáne s devami z Naničmamy. Odvtedy uplynulo veľa rokov, pretieklo veľa vody, veľa sa toho zmenilo... K naničmamám pribudli artmamy, cukrárky aj medovnikárky. Väčšie stretká vystriedali ešte väčšie,  aby sme sa časom opäť vrátili k tým komorným. Premenou sme si prešli mnohé z nás, o zložitej dobe posledných rokov ani nehovorím. Napriek tomu naše stretnutia pokračujú. Ak Agátka dobre počítala, tak to už bolo naše 25. stretko a ak dobre ja rátam, tak v Jánskej doline piate.

Po dlhej ceste z Prahy, a pre mňa veľmi skorom vstávaní, som unavená vystúpila v Mikuláši. Temné mraky neveštili nič dobré, ale aspoň som v poslednej chvíli stihla autobus do Liptovského Jána. Tam ma už vítal riadny lejak. S mini dáždnikom a kufrom na kolieskach som som sa ponáhľala pomedzi kvapkami dažďa a obchádzala veľké mláky. Ešteže penzión bol blízko zastávky. Už z diaľky som videla dievčatá, ktoré si pod strechou užívali vzduch a poniektoré aj cigarety dym. 

Ťažko sa to opisuje, ja večne prispatá, kus utrápená dobou, vlastným zmätkom v hlave, som akosi nejaké veľké očakávania od stretnutia nemala. Ale stačilo pár úvodných viet s devami, čo už poznám dlhé roky, aby som zistila, že so prišla domov medzi spriaznené duše. Ono sa to ťažko opisuje, ale po chvíľke som mala pocit, že to bolo včera, čo sme sa poslednýkrát videli.

Orozprávali sme sa čosi, orehlili, aj vážnejšie veci prebrali. Pospomínali sme na zážitky z bývalých stretnutí, čo kde ktorá povyvádzala... Ako devy svojimi maskami strašili kúpeľných hostí v Piešťanoch, ako sme ich sladkými dobrotami potešili. Bolo nám smutno z toho, že ťažká doba rozdelila poniektoré priateľstvá. Je to veľká škoda. Nič s tým nenarobíme.

Mnohé z dievčat majú za sebou aj pred sebou náročné životné obdobia. Napriek tomu rozdávali úsmev naokolo. Pegybabi s dievčatami tvorila ako vždy. Na vianočné ozdoby je vždy ten správny čas. 

Nie raz som jej zložila poklonu, ako vo svojom veku sleduje nové trendy, učí sa nové techniky a delí sa o svoje skúsenosti. Klaudia, to je kapitola sama o sebe. Strápená, dobrosrdečná a pomáhajúca, kde sa len dá, rozosmievala svojím nadhľadom nás všetky. A Štefanka po dlhých rokoch došla z Nemecka so svojimi krásnymi pachworkovými taštičkami. Bea nám doniesla parádne makrónky a štrúdle, ktorým som napriek svojim intoleranciám neodolala. 

Apple a cookerka sa podelili o svoje zážitky so súčasným školstvom, aby som sa utvrdila v tom, že často nie deti, ale rodičia sú problémom. Naše vždy vysmiate trojičky zas došli v nových tričkách, referovali o tom ako sa kúpali v liečivej „jame“..., vraj o rok treba zopakovať. Liptovský Ján to vždy istí. Niektoré devy boli pozrieť Mini Slovensko

Mám rada naše stretnutia, mám rada devy, rada počúvam príbehy, zložité osudy ... Obdivujem dievčatá, ako  zvládajú to, čo im bolo nadelené. A mnohé toho majú veru ozaj nadmieru naložené. A samozrejme, aj ja som rozprávala, v rôznych komorných zoskupeniach. Socializácia mi veľmi chýba. Aj som si užila prechádzky Jánskou dolinou kratšie aj dlhšie. Počasie nám aj slnko doprialo pomedzi občasný dážď.

Už sme sa dohodli, že sa o rok vidíme zas a možno znova v Liptovskom Jáne. Dáme druhú šancu inému penziónu. Ak sa chcete pridať a užiť si to spolu s nami všetky vás radi uvidíme.