Efekt motýlych krídiel

Vybavila som nám dovolenku v Tatrách. Síce iba na jemne predĺžený víkend, ale už tak dávno som tam chcela ísť... Bola som tam už toľkokrát ako decko. A teraz po rokoch... proste som pocítila potrebu si tie spomienky oživiť a prežiť ešte raz.
Samozrejme, to by som nebola ja, keby sa niečo na poslednú chvíľu nezvrtlo. Rozmýšľam, že si raz zriadim dobrodružnú cestovku s ručením nezaručeným.
Kým do zahraničia si pribaľujem vybavovačky päť minút po dvanástej a následné zvedavé napätie, čo z toho vylezie (veď poznáte cestovanie v štýle: prídeme a uvidíme, nie?), na domácej pôde som si pribalila zápal priedušiek ako vyšitý. Tu sa totiž človek dorozumie bez problémov, ako správny Slováčisko má rodinu na každom piatom kilometri, takže ani bývanie nie je ohrozené a nevíta vás vyhliadka Pod mostom, krabica č. 13.
Takže jediné, čo vás môže na poslednú chvíľu zaskočiť je zdravie. Šesť rokov slúži ako kované a potom sa zosype pod jednou blbou nádchou.
Ale nie o tom som chcela.
Na cestu sme vyrazili aj s drobcom - tým starším. Má zanedlho 5, tak hádam nejakú tú túru zvládne. Na začiatok sme to vzali zľahka. Lanovkou na Lomnický štít. Pomlčiac o radoch ráno pred okienkami, kde s mojím šťastím narazíte na akejkoľvek-výhodnej-zľavy-chtivú dvojicu poľských turistov a potom nervózne stepujete dvadsať minút za ich chrbtom, kým si konečne nakombinujú to najvýhodnejšie a najlacnejšie, lístky na Lomničák sa kupujú v týždennom predstihu. Hoci majú pár odložených bokom práve pre ľudí ako sme my - a tak sme sa dožili jediného ranného lístka. Drobec to mal zadarmo a medzi nami dospelými prebehlo rýchle losovanie, ktoré vyhral manžel, keďže narozdiel odomňa on bol schopný drobcovi aj ukázať a pomenovať, čo vlastne vidí. Vyviezli sme sa hore, mňa zanechali na Skalnatom plese a porúčali sa na lanovku, povestnou visením na jednom lane istenom len v dvoch bodoch (hore a dole) a už dvoma odtrhnutiami, pri ktorých zahynuli všetci zúčastnení. Pýtate sa, čo som za matku, že si tam púšťam ratolesť? Úplne normálna. Prečo by sa mala odtrhnúť práve s nimi, preboha?
Ja som im zakývala, kým stúpali ponad moju hlavu do výšin a našla si pekne vyhriatu pohodlnú skalu, na ktorej som sa chystala vychutnávať si zaslúženú hodinu voľna (opálila som sa tak dokonale, že ešte teraz ma príšerne bolia spálené pery, nos sa už ošúpal sám - nabudúce skúsim prehodnotiť svoje opovrhovanie dámskymi časopismi, ktoré odporúčajú si na hory pribaliť kozmetickú taštičku prinajmenšom vo veľkosti druhého batoha.).
Uprela som pohľad na vrchol toho končiara a skonštatovala, že smola proste musí byť. Predpovedali krásne počasie, slniečko svietilo všade. Spoza Lomničáku sa však vynoril hustý hmlovitý mrak, ktorý ho, než lanovka dostúpala hore, zahalil tak dokonale, že výhľad bol načisto stratený. Usadil sa tam, potvora, a nadobro odmietol zliezť. No, čo včuľ?
Tak to teda skúsim, rozhodla som sa. (Nie liezť hore a dohovárať mu!) V mene všetkých dobrých rád o želaniach som si čo najúprimnejšie poželala, aby niekto tam hore ráčil ten oblak poslať do... niekam späť na poľskú stranu odkiaľ prišiel. A aby som si to poistila, stavila som na efekt motýlych krídiel. Jemne som fúkla smerom k zamračenému štítu.
A vtedy sa to stalo. Zdola z doliny zavial studený vietor. Od môjho chrbta (až ma striaslo) priamo proti štítu. Za tri minúty sa oblak začal trhať. Nakoniec ho nadnieslo a odvialo presne podľa želania na poľskú stranu. A výhľad bol zachránený. Najbližších pár hodín sa oblaky síce vynárali, ale štít obchádzali akoby mal mor.
Drobec sa vrátil dole plný zážitkov, ktoré v tej rýchlosti naskladal do pestrej mozaiky nezmyslov, ako sa mi to snažil všetko naraz povedať.
Nuž, nech verí, kto chce čomu, ale tie želania a motýlie krídla zaberajú.

PS: Okrem toho som túto kombináciu využila aj na to zatiahnuté nebo nad nami. Už vidím prvé hviezdy. Vaše želania splnené. Len dúfam, že nad Fínskom nebude preto pršať.
Dobrú noc.