Letá liet minulých (voľne inšpirované Dickensovou Vianočnou koledou v letnom vydaní)

Letá liet minulých sa mi neodmysliteľne spájajú s jednou úžasnou lokalitou a jednou úžasnou „inštitúciou“ – oboje skryté v názve PT Mier Chtelnica, čo bývala po takmer 20 rokov moja letná adresa.

Táborový svet ma 1x pohltil ako 8-ročnú a dalo by sa povedať, že ma už nikdy ne(o)pustil. Bolo to také hlboké a intenzívne pohltenie, že keď som odkrútila pionierske časy, preskočila časy praktikantské a rovnými nohami vhupla do pozícií od vedúcej oddielu vyššie, bola som ochotná dokonca aj ako zamestnaná osoba obetovať mu svoju (vzhľadom na vek a počet odpracovaných rokov nie veľmi dlhú) dovolenku.

Tým, že sme boli „podnikovým zariadením“, boli sme jedna úžasná komunita, každý rok sme sa stretávali tá istá partia – a každý z troch turnusov mal tú svoju – to najzdravšie jadro pokračovalo samozrejme vo všetkých možných aj nemožných funkciách a pozíciách, ktoré sa nám, závislákom, núkali po odrastení z pionierskej šatky.

Bolo to miesto, kde ste dostali svoju prvú pusu, získali svoj prvý titul „Miss“ či prvého „Zlatého slávika“, kde vás 1x ovenčili nejakou tou olympijskou medailou, kde ste s najväčšou pravdepodobnosťou zakúsili svoj prvý alkoholický rauš, 1x hrali fľašu, vyfajčili svoju prvú cigaretu, ... ba dokonca boli aj táborové manželstvá – nie len také tie detské, „akože“, ale skutočné reálne dodnes trvajúce vzťahy, ktoré sa zrodili na chtelnických lúkach.

Bol to náš malý svet v tom veľkom okolitom svete, so svojimi písanými aj nepísanými pravidlami a tradíciami, kvôli ktorému sme boli ochotní urobiť čokoľvek – traduje sa, že jeden mladý muž, čo dostal kvôli neuspokojivým výsledkom na koncoročnom vysvedčení od rodičov zákaz, odišiel jednoducho v tom čo mal na sebe a strávil tam tak celé 3 týždne ... No, nie som si celkom istá, že si občas nejaké to tričko nepožičal od kamoša, lebo aj napriek všeobecne nižším hygienickým štandardom u mužskej populácie, 3 týždne behať v tom istom oblečení je asi dosť silná káva.

Veru – keď som v Chtelnici začínala, chodilo sa tam na plných 21 dní (bez mobilu, dokonca viac menej aj bez možnosti telefonického spojenia cez obyčajnú pevnú linku), jediný kontakt so svetom za táborovou rampou bola pošta a veru nejeden krát museli nútiť nás (a neskôr, ako vedúci sme nútili našich zverencov my), aby sme už konečne napísali aspoň 1 list domov, lebo mama s otcom si nájdu iné deti, keďže si budú myslieť, že my sme umreli, keď sa neozývame ... – ale keď my sme mali toooľko iných zaujímavejších vecí na práci, kto by sa zdržoval písaním listov.

Zmeny zasiahli samozrejme aj tento mikrosvet – kým za mojich pionierskych čias sme chodili na výlety do okolitých obcí (okrem Chtelnice sme chodili aj na Dobrú vodu, tú starší pionieri zvládali „otočiť“ počas odpočinku, keď si potrebovali tajne kúpiť cigarety) peši, keď som po nejakej asi 2-ročnej pauze (to tie preskočené praktikantské roky) robila 1x vedúcu, zistila som s hrôzou, že síce smerom tam sa šlape, ale domov decká zvážajú Roburom, aby sa, chúdence, náhodou neuchodili k smrti. No, tie moje si to museli odpochodovať aj domov ... neuznávam žiadne padavky.

Najstaršie decká chodievali – a bolo to po táborovej olympiáde jedným z vyvrcholení pobytu – peši dokonca až na Bradlo – napriek (alebo práve preto, boli sme celkom slušným hniezdom odporu proti režimu) tomu, že generál Štefánik nebol u vtedajšieho režimu až taký celkom obľúbený. Bola to celkom slušná „makačka“ (pozerala som to teraz v mape, hádže mi to odhadom nejakých 13 km, ale netuším, či to je rovnaká trasa, ktorou sme chodili vtedy), vychádzali sme na ľahko len s nejakou desiatou v ruksakoch, väčšina cesty viedla pod chladivými korunami stromov, ale tesne pre cieľom a záverečným vražedným stupákom (šli sme na to asi z tej najstrmšej strany Bradla) sme museli prejsť žltým morom repkového poľa, kde poludňajšie slnko veru nemilosrdne pražilo.

Odmenou nám býval krásny výhľad do širokého okolia – najviac sme vždy jasali, keď sa na príjazdovej ceste objavil táborový Robur, ktorý nám viezol obed – klasický šnicel medzi chlebom a kyslá uhorka k tomu. Na spiatočnej ceste sme sa ešte zastavili v Brezovej na malinovku – takú tú klasickú, zarábanú a potom už hajde späť do tábora, kde nás čakala dobrá výdatná večera.

Fotky, ktoré vložím neskôr večer, sú už z čias po „privatizácii“, keď sa Slovnaft zbavoval postupne svojich rôznych rekreačných zariadení, a niektoré postihol rovnaký osud, ako mnoho iných budov – privatizérom došla chuť, peniaze, alebo aj oboje a objekty chátrajú ... a nám, čo sme tam nechali kus svojich sŕdc, až tak hrude zviera. Ešte, že spomienky nám nikto nevezme.

Prvý obrázok - to sú murované domčeky, v ktorých bývali najmladšie deti, spodná budova, viditeľne väčšia ako ostatné, bola za mojich čias rovnaká ako tie ostatné a v tej bola "klubovňa" pre vedúcich, na druhom obrázku je pohľad na jedáleň, na tom trávniku pod ňou býval "buzerplac", kde sa konali ranné a večerné nástupy, na treťom obrázku je vidieť prakticky celý komplex, ktorý bol za mojich čias podstatne menší - možno práve to megalomanské zväčšovanie kapacít bolo začiatkom jeho konca. My, starí kozáci sme boli radi, že sme už na vlastnej koži nezažili zbúranie "teľatníkov" - takých tých malých papundeklových chatiek, ktoré stáli v rôznych podobných zariadeniach po celej republike.