Na lodi

Tento blog bude o vsetkom moznom - o zazitkoch z Ameriky, prispevkom do sutaze o caje, co prave bezi (rozmyslam o tom, ze ho zajtra "preklasifikujem" do inej kategorie) a aj o tom, ze ked sa chce, tak aj nemozne je mozne.
Uz vcera som spominala, ze dnes idem na vylet na lod. Tesila som sa, lebo vodu a vsetko co s nou suvisi mam velmi rada. Bola som na nej uz aj pred 3 rokmi, akurat to nebola az taka zabava - ponajprv preto, ze to bolo este skoro (v aprili) na kupanie, studena bola nielen voda, ale aj pocasie a po druhe preto, ze som na nej bola s dvoma univerzitnymi profesormi, cize debata vysostne akademicka.
Tentokrat sme si vybrali den, na ktory bola uz dlhodobo najlepsia predpoved pocasia (a aj sa vydarila) a bol na plane aj dobry "program" - okrem samotneho prevazania sa na lodke aj zastavka uprostred jazera, a pohodicka v nafukovacich kreslach s nafukovancim "barom" - Luckina mama, jej manzel a ja - to bola posadka a zaroven aj pasazieri na dnesnej plavbe jazerom St. Clair. Je to najmensie zo vsetkych jazier, tvoriach tzz. Velke jazera, ale napriek tomu je stale dost velke na to, aby po nom premavali ooooobrovitanske lode (rozloha 1.100 km2, sirka zo severu na juh 42 km a zo zapadu na vychod 39 km).
Zistila som, ze plavba na plachetnici je naozaj taka uzasna, ako to vyzera vo filmoch ci telke - pred tromi rokmi sme si plachtenie nemohli vyskusat, lebo mali poskodeny stoziar. Pokojne kolisanie sa na vode a pomaly chod mi daval sancu obzerat si vestko naokolo - krasne vily na pobrezi, mensie ci vacsie lodky (vsetkeho druhu od plachtnic cez motorove jachty az po vodne skutre ci lod pobreznej straze) a v dialke sa majestatne crtali tie velke lodiska, co este stale (aj ked v neporovnatelne mensom mnozstve ako kedysi) dopravuju zeleznu rudu na spracovanie do fabrik leziacich pobliz jazera, aby bolo z coho vyrabat plechu pre p. Forda, ktoreho imperium ma prave v lokalite okolo Detroitu svoj hlavny stan. V oblakoch nas strazili U.S. Air Force, okolo nas sa sem tam vyhodila nad hladinu nejaka rybka (asi od radosti, ze unikla rybarom, co kotvili kusok od nas), spolocnost nam robili aj dive husi ci kacice a samozrejme - k vode neodmyslitelne patriace cajky.
Ked sme sa kusok povozili, nastal cas na "pansky zivot" - nafukli sme si plavajuce kresielka a plavajuci "bar" (ktory sme samozrejme pekne naplnili, aby nam nedosli zasoby ), Scott nas priviazal o lodku a podme sa vyvalovat. No, priznam sa, neviem ci sme to neprehnali - napriek opalovaciemu kremu s pomerne vysokym ochrannym faktorom moje stehna (kupodivu, iba tie) maju taku doooooooooooooooooost zaujimavu farbu. Samozrejme, kedze voda bola ozaj prijemna, tak sme si aj kusok zaplavali a potom sme sa vratili na lodku vysusit sa (a susili sme sa tak intenzivne, ze sme vsetci pospali a zobudili sa az po dobrej pol druhej hodine). Ci sa nam to pacilo, ci nie - bol cas na navrat spat do pristavu. Hodinu cesty - teda pardon, plavby som si ozaj uzivala - s jemnym vetrikom v tvari ako Kate Winslet som stala vpredu na lodi a vychutnavala si pohlad na jazero, ktore sa medzicasom celkom slusne zaplnilo lodkami.
No, a aby bolo vsetko ako sa patri, zastavili sme sa potom v miestnej restike na veceru - ako inak - rybaciu.(Tu sme vecerali: http://www.beachgrillrestaurantandresort.com/event.aspx)
Veru, dnes som si opat raz musela povedat to povestne - az raz budem velka a bohata, aj chcem mat take. Smola je, ze veru u nas doma asi nemame ziadne jazero, co by bolo tak velke. Takze asi predsa len zostanem pri nafukovacke, na tu mi stacia aj Zlate piesky alebo nase stare dobre vajnorske bagrovisko. Hlavne, ze budem pri (na) vode!
P.S. - foto bude, ale neviem kedy, zavisi od toho, kedy mi ich Luckina mama posle.