Čitateľský klub

„Trafím aj sama!“, priam vykríkla a zabuchla dvere na Erikovom aute. Rozbehla sa k bráne, doslova ňou preletela ako by jej horelo za pätami, ani na výťah nečakala a vybehla hore po schodoch. Náhlivo odomkla dvere, vkĺzla dnu a oprela sa o ne chrbtom. Sťažka si vydýchla.

konečne padla a môže ísť domov. Rýchlo sa vykúpať. A čo si oblečie? Dumá popri chôdzi Izabel, keď do nej nanič veverička /nanič, bo sa jej ich nechcú lúpať/ so šibalským úsmevom hodí tri oriešky. Tak má o šaty postarané. Aspoň si to myslí, keď udychčaná /ako vybehla osem poschodí do svojho bydla/ ich lúska doma. No namiesto rozprávkovokrásnych šiat sa z orieška derú Výčitky a sú paprikovopálivé!

"Kedy si sa modlila? A bola v kostole? A nasypala myšiam?...atď

Keď vystúpila z auta, do očí jej hneď udrela postava Erika ako poťahuje z cigaretky. Vyfúkol dym nosom a rozbehol sa k nej. Zatočila sa jej hlava.

Chodil po kancelárii ako tiger v klietke. Nevšimol si, ako si jeho vyšportované telo s úľubou prezerá Nataša. Tá kombinácia jeho tučného konta po otcovi a snedej pološpanielskej krásy nenechávala chladných plno krások. Žiadna z nich by si nedovolila nedvihnúť mu mobil, veď tak túžobne čakali na jeho zazvonenie. Okrem Izabely! Tá jediná ho ignoruje.

V zámke zaštrngotali kľúče. Bony krútiac chvostom ju vítal pri dverách. Asi ho Erik doviezol medzi tým, ako sa ona túlala mestom.
„ Ahoj, chýbala som ti? Chýbala. Poď sem, nevrť sa toľko. Čo to máš na hlave?“
Bony sa krúti šťastne okolo jej nôh. Smutné oči mu trochu zveseleli.
Izabel náhle napne. Nad okom Boniho sa týči tučný, nacicaný pijak.

Mladý doktor nečujne vyšiel z izby, mysliac si, že je znova v halucinogénnej kóme. Ale ona sa už preberala. Myslenie čulo prekutrávalo miestnosť. Nemocničné dvere sa otvorili a v družnej debate vkročili Erik s Martinom - dvaja kľúčoví muži jej života.

" Počujete ma, Izabela? Izabela."
Na ruke cíti jemné potľapkávanie. Kde je?
Biele steny a ostré svetlo jej prevetrávajú prázdnu hlavu.
Nemocnica?
Na tvári má masku a niekto sa jej prihovára.
" Pomaly, nie nestrhávajte si to z tváre. Nechajte, ja vám to sám zložím. Opatrne. Teraz sa sama nadýchnete."

...Pozerala nemo na neho, svojho záchrancu. Kochala sa pohľadom na jeho vyrysované svaly, čo sa mu črtali spod čiernej košele. Kúsok sa mu z nej natrhol, ako ju zachraňoval a ona zočila jeho neodolateľne zarastenú chlpatú hruď. Ako príjemne by sa na nej ležalo...

„Bude v poriadku? Preberie sa niekedy z tej kómy?“ Ten ustaraný zamatovo mužný hlas patril predsa jej kolegovi Romanovi. Roman a jeho super exteriéry pre reklamnú kampaň, les, rozprávkové bytosti, halucinogény a duchovia (minulých, terajších a budúcich dní – ako vo Vianočnom príbehu Charlesa Dickensa). Ale prečo tie hadičky? Prečo JIS-ka? Veď mala dojem, že tie lysohlávky prekladané durmanom zvláda.
„Roman, o čo ti ide? Čo tu vlastne robíš? Či skôr, čo si s ňou porobil na tej párty?“ Simona prebodla sestrinho kolegu vražedným pohľadom.